Between Shadows

Zabúdať na staré priateľstvá pre nové je ako vymieňať plody za kvety.

Akosi, ani neviem ako, mu zaspím na hrudi. Do izby sa so mnou premiestnil pomocou toho portálu, ktorým sme sem prišli. Vraj ma potom uložil do postele a bol pri mne celú noc.

Zacítim jemný závan vetra, čo ma zobudí. Vystriem najprv pravú ruku na pravú stranu a ponaťahujem si ju. Keď to však chcem urobiť z ľavou, ruka mi zavadí o čosi pevné. Nechtiac otvorím oči (doteraz som ich ešte nemala otvorené) a pozriem sa na teleso, čo mi bráni vo vystieraní sa. V romantickom filme by ste si mysleli, že vedľa mňa bude Breasal, a že moja ruka zavadí o jeho pevne stavanú hruď. Bohužiaľ, nebolo to nič iné, ako čelo postele.

„Ako som to sakra spala?“ Zašepkám. Posadím sa a prižmúrenými očami sa okolo seba poobzerám.

Posteľ je totálne rozhádzaná, baldachýn je trošku nakrivo, stoličky a stôl sú poprevracané, okno otvorené a skriňa je zvalená.

„Breasal?“ Nesmelo a bojazlivo zašepkám. Nemám hlas ani odvahu na to, aby som zvýšila hlas.

„Breasal?“ Spýtam sa ešte raz, no bez odozvy. Pľasnem sa po čele, ale ublížim si na sponke. Prihlúpo sa usmejem. Bude ti nosiť šťastie, povedal. A kde je to moje „šťastie“?

„Boo!“ Vykríkne Breasal a priskočí ku mne. „Nič sa ti nestalo? Si v poriadku? Bože, čo sa tu stalo? Veď tu bola tma...“

„Dobré ráno, inak. Aj ja som zvedavá, čo sa tu stalo?“

„To sme sa ťa prišli spýtať, drahá.“ Vstúpi vznešene do izby Sionn a s odporom sa poobzerá po mojej izbe. Vyzerá stále rovnako ako vtedy, keď sme sem prišli.

„Ja neviem... Ja som spala. Mám tuhý spánok, no...“ Mrmlala som a krútila posteľnou bielizňou okolo prsta.

„Ach, drahá moja, ešte že tu máme toľko izieb. Dáme ti inú, kým sa táto dá do poriadku. Potom povieš, v ktorej chceš ostať a v ktorej nie.“

„Ale veď ja si to upracem sama.“

„To neexistuje. Potrebujem ťa na iné veci.“ Odvrkne Sionn a škaredo sa na mňa pozrie. No potom akoby sa uvedomil a milo sa na mňa usmeje. „Teda, MY ťa potrebujeme.“

„Ehm... Tak čo zatiaľ? Čo sa budem dnes učiť?“

„Si zvedavá a snaživá, to je dobré. No dnes si dáme pauzu. O tomto všetkom,“ ukáže rukou na celú izbu, „sa porozprávame neskôr. Synu, odprevadíš ju do jej novej izby?“

„Samozrejme, pane.“

„Výborne. Uvidíme sa na obede, drahá. Naisto.“ Usmeje sa a kývne mi hlavou. Ja sa tiež naňho neisto usmejem a Breasal si pokľakne.

„Praclík, kde je tu notebook? Dlho som nevidela Peťu, vieš?“

„Samozrejme, v tvojej novej izbe budeš mať aj notebook, ale niečo som chcel vyskúšať.“ Z ničoho nič ma zdvihne na ruky a prevedie ma cez prah za sprievodu môjho smiechu.

„Praclík, toto robia manželia a nie priatelia.“

„Ja nie som tvoj priateľ. Ja som tvoj partner, ochranca, všetko, čo potrebuješ k dýchaniu.“

„O tom pochybujem.“

„Prečo?“

„K dýchaniu potrebujem O2, čo ty nie si. Ty vydychuješ len CO2, čo mi O2 nenahrádza. Bohužiaľ.“ Pohladím ho po líci a porozhliadam sa po izbe.

„Bože, veď je nádherná!“ Vykríknem.

Je úplne iná ako všetky ostatné izby, v ktorých som bola, alebo len nakukla. Celá je zladená do tyrkysovej zelenej a bielej. Steny má biele, plávajúca podlaha perfektne ladí so zelenými kobercami. Má veľkú manželskú posteľ bez baldachýnu, ktorý mi bude chýbať, a hoci je veľká, je menšia ako moja predošlá. Na tej mohli spať piati úplne pohodlne, tu môžu „len“ štyria. Sú tu ešte vysoké zelené stoličky, stôl, na ktorom je biely obrus a na druhej strane, oproti posteli, je knižnica. Pri nej sú ešte dvoje dverí.. Je tu ešte písací stôl z brezového dreva, na ktorom je váza červených ruží a notebook, ktorý je otvorený a niečo sa tam načítava.