Otvorím oči. Stále som rozmýšľala nad tým, o čom sa rozprávala s chlapcom. Po našej malej hádke (ktorú som hrozne ľutovala) som si dala večeru. Alias, tvaroch s kúskami jabĺk. Potom som sa išla osprchovať (pričom som si dávala pozor, aby som neodkrývala zbytočne veľa alebo dlho nahé časti môjho tela a aby som nespievala), umyla som si zuby, prečesala si svoju dlhú červenú hrivu a išla spať.
Pred spánkom som zasvietila svoju nočnú lampu a otvorila som okno. Mala som sto chutí ho nechať zavreté, ale bála som sa, čo by sa mohlo stať. Dlho som sa v posteli prevaľovala z boka na bok, no potom som to vzdala. Nočnú lampu som nastavila na väčšiu intenzitu, sadla som si na zem a začítala sa do Allana Poa. Najkrajšia a najromantickejšia báseň, akú som kedy počula, bola práve od neho. No to na neskôr. Zaspala som, keď som si ju asi dvanásty krát po sebe čítala.
Prečo sa necítim dokrčená? Zaspala som predsa na knihe, pomyslím si. Poobzerám sa okolo seba. Lampa je zhasnutá, kniha uložená na stole a ja som pekne uložená na posteli, starostlivo pozakrývaná.
Čo som mnou sakra robil? Rýchlo sa pozriem na budík. 7:30!!! Škola začína o ôsmej!
„To ma nevieš zobudiť! Alebo aspoň nastaviť budík?!“ Zahučím a vyskočím z postele. Behám po izbe ako šialená a v rýchlosti sa chystám do školy. Úlohy sme, chvalabohu, nemali, takže mám šťastie. Vbehnem do kúpeľne, nakydám na kefku hrubú vrstvu pasty, vbehnem späť do izby a hrabem sa v šatníku. Kurňa, všetko je zlé, toto nedopadne dobre.
„Hej, chlapec bez mena, láskyplne mi čosi vyber na oblečenie, ak nechceš, aby som šla stodvadsiatkou do školy. Prosím ťa veľmi ponížene, jasné? Váž si to.“ Znova sa vrhnem na kúpeľňu a robím si rybí chvost z vlasov. Pery sa natriem balzamom na pery a pozriem sa poriadne do zrkadla. Vlasy vyzerajú ako po búrlivej noci.
Čo som mnou sakra robil?!, zasmejem sa. Dúfam, že nič nekalé.
Vrátim sa späť do izby a zbadám na posteli prichystané veci. Sivé tielko a čierna sukňa. Vedľa toho ešte červený kabát, na ktorý som prisahala, že si ho nikdy neoblečiem. Plus to tielko... Môže odhaliť svetu moje jazvy... Ale zas on mi to vybral...
„Dám si to tielko, ale na kabát zabudni. Veď sa tam uškvarím.“ Kabátik dám do skrine a vytiahnem odtiaľ čierny svetrík.
„No, žiadna sláva, ale dá sa to.“ Zamrmlem a idem sa prezliecť do kúpelne.
„Nekukať, ty úchylák.“ Pohrozím prstom všetkými smermi a pre istotu zavriem za sebou dvere. Rýchlo sa oblečiem.
Zbehnem dole, spravím si bagetu na desiatu, pribalím ešte tri mandarínky (hovoria mi Darinka, z tej pesničky Mandarínka Darinka; podľa mňa je to zlaté) a pozriem na hodiny. Všetko za pätnásť minút. Vydýchnem.
„Fajn, teraz len nikoho nezabiť pri cúvaní.“ Zobrala som zo stola kľúče, doklady a peňaženku. Všetko napchám aj s desiatou do tašky, ktorú si prehodím cez plece. Posledný krát sa pozriem do zrkadla na chodbe. Vyjdem von a zamknem dvere. Potom sa pozriem na dom, či som zatvorila všetky okná. Všetko je zatvorené, chvalabohu, nemusím sa vracať. Rýchlo naskočím do auta a vycúvam z dvora von na ulicu. Nikoho našťastie nezabijem a veselo si pískam do školy.
Jeho pohľad
Pozerám sa na ňu z vedľajšej strechy. Strecha je presne oproti jej oknu, čiže mám na ňu perfektný výhľad. Chvíľku si číta nejakú knihu, nevidím jej názov. Zrazu jej hlava padne na knihu a už sa nehýbe.
Jeden tieň chce po nej chmatnúť, no ja rýchlo skočím oknom do jej izby a tieň pretnem vo dvoje. Ostatné tiene sa krčia v rohu miestnosti, vediac, že jej nemôžu ublížiť, kým som nablízku.
ESTÁS LEYENDO
Between Shadows
Fanfic„Keď som bola malá, napadli ma tiene. Skoro som to neprežila. Zachránil ma jeden chlapec, ktorého meno nepoznám a netuším, čo odo mňa chce. Nerozpráva sa so mnou, nevidím ho, ale CÍTIM ho. Nie, žeby smrdel, ale cítim jeho pohľad. Dozerá na mňa. Ale...
