Oči ako lieskové oriešky

3 0 0
                                    

,,Emily, pozor!'' neskoro som zareagovala a lopta má zasiahla do hlavy. Posledné, čo som stihla zachytiť, bola Natally, ktorá utekala za mnou po čerstvo pokosenom futbalovom ihrisku. Necítila som nič, nohy a ruky som mala studené, oči som nemohla otvoriť, iba som počúvala zvuky okolo mňa. Všetkému som nerozumela. Sem tam som zachytila svoje meno,  tiché nariekanie a  rýchle dýchanie Phetra. Ehm, Phetra? ,,Emily, vnímaš ma? Koľko prstov ukazujem? Ktorý rok je ? Ako sa voláš?'' prvé otázky čo sa ma pýtal. Bola som v nemom úžase, chalan do ktorého som zamilovana mal moju hlavu na jeho nohách, jemne ma hladil po vlasoch, a snažil sa so mnou rozprávať. Myslela som si, že snívam, že je to len sen. Pokúsila som sa otvoriť oči. Ja som naozaj ležala  na jeho nohách a naozaj tam bol so mnou, teda aj dalších dvadsať ľudí, ale tých som si nevšímala. Bola som  zamilovaná do jeho nádherných lieskovo orieškových očí.
,,Áno vnímam, no myslím že tri, rok tisíc deväťstodevädesiatšesť, Emily Rolison.''
,,Myslela som, že odpadnem!'' Bol to hlas Natally, ktorá obišla Phetra aby mohla ísť ku mne bližšie. ,, Rolinsova! Myslím, že už ste tu urobili dosť, choďte do šatne a prezlečte sa, nech vás tu už nevidím, kvôli Vám sme prišli o pätnásť minút z hry!'' Áno, to bol môj drzý, arogantný, necitlivý tréner, ktorý má veľmi rad obviňuje zo všetkého. Minule leto som si zlomila nohu na blate a jedine, čo mi na to povedal, že som krepá a neviem bežať.
Ale zvykla som si.  Natally zavolala mojej mame aby pre mňa prišla. Pomohla mi nastúpiť do auta a  podala mi moje civilne oblečenie. Zakývali sme si a išla som domov.

Štyrikrát zlomená Tempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang