Vznešená polnočná smrť✔

42. Kapitola

REILANOVE ZÁPISKY

Uvedomoval som si, že to bolo trúfalé, no ale aj tak som sa vlámal do izby, ktorá patrila Losiele. Našiel som ju ako za stolom kreslila. Našťastie, že dostala izbu sama pre seba a nemusel som vymýšľať hlúpe výhovorky, prečo som ju práve o takejto hodine prišiel pozrieť. Zatvoril som potichu za sebou dvere a ona sa zľakla. Rýchlo sa otočila a zhlboka si vydýchla. Páčilo sa mi, že už sa ma viac nedesí. Vyzerala náhle uvoľnene, pretože si už zvykla na moju prítomnosť. Nevidela už len vo mne toho typického korunného princa, ktorému sa musela klaňať.

„Reilan, čo tu robíš?" spýtala sa ma prvá, pretože ja som tam len tak tupo stál a bez slov som na ňu hľadel. Pred pár hodinami som sa s ňou rozlúčil so slovami, že zajtra by som jej chcel poukazovať miestne hory a mohli by sme si spoločne aj zacvičiť. Tvrdil som, že táto noc bude patriť jej. Musel som ju však vidieť a ukázať jej to čo ma potešilo.

„Ak nemáš nič dôležité na práci, išla by si so mnou? Chcel by som ti niečo ukázať," konečne som na ňu prehovoril a zastavil som sa až pri jej stole. Všimol som si čo Losiela kreslila. Musel som uznať, že sa veľmi zlepšila a že portréty kreslila naozaj pekne. „To je tvoja sestra Melissa," zašepkal som prekvapene, keď som ju z toho obrázku spoznal. Losiela ju zachytila, ako odvážne mladé dievča, ktoré by pre svojich súrodencov urobilo čokoľvek na svete. Jej pohľad zračil vášeň a obrovskú silu a v jej očiach sa odrážala láska. Postoj vyžaroval istú dominanciu. Presne takto si ju Losiela pamätala, ako staršiu sestru, ktorá urobila všetko preto, aby ona mohla byť šťastná.

„Bála som sa toho, že zabudnem na to ako vyzerala. Nemôžem to dopustiť. Meliss bude navždy žiť po našom boku. Nikdy nedovolím, aby bola zabudnutá. Už len kvôli tomu, pretože práve kvôli nej tu môžem dnes byť s tebou, Reilan. Dala mi možnosť žiť slobodne." Súrodenecká láska nadovšetko. Veľmi dobre som vedel, že si Losiela naozaj nedovolí na sestru zabudnúť. Tiež som však vedel, že Losie ani len netušila ako dlho bude Meliss nesmrteľná. Tiež som neplánoval na ňu zabudnúť. Tušil som podvedome, že budem žiť dlhšie ako moja drahá. Nikdy nezabudnem na to, ako dokázala udrieť otca a poslala súrodencov, aby sa schovali pred jeho hnevom. Niečo také som nikdy nepoznal. Neveril som, že súrodenecká láska môže byť tak veľmi silná. Rovnako zachránila Losielu. Ktovie čo by sa jej v tom lese stalo, keby sa Melissa nerozhodla, že zastaví otca. Niečo mi šepkalo, že by pozabíjal všetky svoje deti. Tušila to v tej chvíli aj Melissa? To sa už žiaľ nikdy nedozvieme. Nebudem sa jej môcť poďakovať.

„Dozerá na teba, Losie. Tam zhora sa na teba pozerá. Je šťastná, že znova žiješ a máš viac možností. Už nikdy sa nebudeš nikoho báť, láska moja," sľuboval som jej. Dal som jej bozk na temeno hlavy a ona sa o mňa oprela. Pustila ceruzku a chytila sa ma pravou rukou. Jej dotyk bol tak hebký a krásny. Už dlhé roky som netúžil po dotyku inej bytosti. Losiela sa postavila na nohy a smutne sa na mňa usmiala.

„Mám sa obliecť teplejšie, alebo mi stačí si dať na seba len plášť?" spytovala sa ma. Na chvíľku som dokonca aj zabudol, že som jej predsa chcel niečo ukázať.

„Rozhodne sa musíš obliecť teplejšie, pretože pôjdeme von," odpovedal som jej a sadol som si tentokrát ja na jej stoličku. Losiela otvorila malú skriňu a začala si z nej vyberať teplejšie oblečenie.

„Hádam mi nechceš dávať lekciu o temnote takto neskoro v noci." Neušlo mi, že proste chcela len zo mňa vytiahnuť čo som plánoval s ňou dnes v noci robiť. Usmial som sa a pokrútil som hlavou.

„Nebuď zvedavá!" odpovedal som jej. Sledoval som ju pri tom ako sa prezliekala. Ani mi len nenapadlo, aby som sa otočil a doprial jej trošku súkromia, ako som to robil voľakedy. Losiela ma však ani o to neprosila. Necítil som sa zle. Túžil som po nej, moje telo chcelo skúmať to jej. Chcel som poznať každý kút jej pokožky. Nemala právo si nechať svoje telo len pre seba. Vyžadoval som od nej, aby sa raz s ním podelila. Avšak bola mladá, neznalá.