Vznešená polnočná smrť✔

12. Kapitola

LOSIELA DALENAU

Rýchlo som sa otočila a Oswin mi uštedrila ďalší surový útok. Zahnala sa po mne drevenou kefou na vlasy a poriadne ma tentokrát udrela do sánky. Odhodila som sa preč z jej dosahu a spadla som až na kreslo, ktoré som zhodila. Chcela som sa postaviť, to sa však už na mňa Oswin znova vrhla a prišpendlila ma k podlahe. Začala mi trieskať hlavu o zem. Pozrela som sa do jej modrých očí a videla som len nenávisť. Nebola tu žiadna šanca na to, aby získala nad sebou kontrolu. Jej nádherné blonďavé vlasy jej padli do očí a na chvíľku ju oslepili. Preto som sa rozhodla využiť túto jej chybičku a poriadne som ju kopla voľnou nohou.

Zabolelo ju to, pretože skríkla od bolesti.

Je to moja sestra - pripomenula som si zjavný fakt. Rýchlo som sa zozbierala zo zeme a snažila som sa ujsť. Oswin, ako keby ani nevnímala bolesť a jej ruky ma šikovne odzadu schmatli. Škrtila ma. Snažila som sa s ňou bojovať a odtláčať jej ruky od môjho krku. Ľahko by som ju mohla zasiahnuť do brucha alebo spánku, ale odmietala som jej vážne ublížiť.

Vedela som, že ak sa okamžite nezačnem brániť, tak ma uškrtí. Zomriem rukami mladšej sestry. No ale aj tak som nič neurobila, nebránila som sa, len som čakala na nevyhnutnú smrť. Možno to tak bude lepšie a už ma nič nebude bolieť. V tom mi však napadlo, kto sa o nich postará? Za toto som predsa mohla ja! Nemohla som Oswin opustiť. Keby sa prebudila pri mojom mŕtvom tele, určite by sa načisto zbláznila.

Preto som sa rozhodla v stotine a prudko som ju voľnou ľavou rukou udrela do brucha. Jej stisk na mojom hrdle povolil. Konečne som sa mohla zhlboka nadýchnuť. Podarilo sa mi jej podkopnúť nohy a strčila som ju na chladnú zem. Oswin začala škriekať. Chcela som to využiť a okamžite od nej odísť. Bola veľmi rýchla a prudko ma schmatla za pravú nohu. Spadla som a nepekne som si udrela ústa. Začali mi krvácať. Aj keď bola chorá, aj tak bola silná. Držala ma a načiahla sa po vázu, ktorá stála na malinkom stolíku. Rozbila ju vlastnými rukami a zobrala si dlhý ostrý črep, ktorým sa na mňa zahnala.

Nestihla som sa uhnúť a preto som pocítila, ako mi krváca ľavá ruka. Kopla som ju. Žiaľ ma stihla porezať na nohe.

Pustila ma.

Stačila som spraviť len pár krokov a znova bola na mne. Na jej rukách sa objavili dlhé nechty, ktorými mi zaútočila na oči. Chcela mi ich vyškriabať. Strhla som sa a uhla som sa jej útoku. Jej necht sa mi však zaryli do pravého ramena. Skríkla som od bolesti.

Prečo  nikoho neprivolal hluk? 

Smela som sa rovnako brániť pazúrmi ako ona. Nemohla som však ublížiť mojej malej sestričke. Preto som ju nechala, aby sa opäť na mňa vrhla a snažila som sa chrániť len pred jej smrtiacimi útokmi. Mohla mi až príliš ľahko podrezať hrdlo.

„Losiela!" počula som známy krik. Do Alexandrovej izby vstúpila ďalšia osoba, ktorá sa okamžite hodila na Oswin. Môj brat Ewordie, ju priam odo mňa odtrhol a tresol jej hlavu o stenu, aby stratila vedomie. Oswin neočakávala útok odzadu, vždy mu verila. Zostala som ležať na dlážke. Rany ma príliš boleli a ledva som vedela popadnúť dych. „Losie! Si v poriadku? Dýchaš?" Ewordie sa hodil ku mojim nohám a nechal našu mladšiu sestru ležať na zemi.

„Doráňala ma," priznala som sa mu a nechala som sa od neho zdvihnúť na ruky. Okamžite ma položil na Alexandrovu posteľ. Na chvíľku zmizol a vrátil sa s dvoma mokrými uterákmi. Uvidela som jeho vlasy, ktoré mali rovnakú farbu ako tie moje. Ewordie, sa na mňa až príliš podobal. „Vyliečim ťa!" povedal mi a už chcel začať používať anjelskú mágiu, aby mi zacelil rany, z ktorých sa mi rinula krv.

„Nie!" zhúkla som po ňom a odstrčila som ho. Ewordie sa zmätene na mňa pozrel. „Vieš predsa, že našu moc nemôžme používať! Mohli by nás kvôli nej veľmi rýchlo vystopovať. Rewondale za chvíľku príde a ten mi rany zahojí. Ty sa postaraj o Oswin." Ukázala som na blonďavú sestru, ktorá sa začala prebúdzať. Ako mohol Ewordie na niečo takéto zabudnúť? Stačila jedna malá chyba a celý náš útek by bol márny!