Vznešená polnočná smrť✔

43. Kapitola

LOSIELA DALENAU

Neodvážila som sa ani otvoriť oči. Bolo mi tak strašne zle, že som vracala. Kľačala som na zemi a myslela som len na to, že musím okamžite pomôcť Rewondalovi, ktorý bol umučený priam k smrti. „Losiela!" doľahol ku mne krik mojej sestry. Otvorila som konečne oči. Bola som celá obliata čiernou tekutinou. Opodiaľ ležal na zemi Alexander, ktorého ratovala Oswin. „On strašne krváca!" ziapala. Tak veľmi som túžila po tom, aby som sa spamätala a mohla jej ísť pomôcť.

Znova som sa tam na chvíľku vrátila. Do toho lesa, v ktorom som počula kričať Melissu. Zdalo sa mi, že Oswin hučí rovnako prenikavo ako ona. Musím jej predsa pomôcť. Staršej sestre som už viac nemohla, ale tá mladšia bola stále živá!

Začala som k nej ísť poštvornožky. Oswin si trhala plášť na malinké kúsky a snažila sa zastaviť krvácanie z najhorších miest. „Čo sa vám to stalo? Na chvíľu ste proste zmizli!" pýtala sa ma a po tvári jej stekali slzy.

„Oswin, musíme z neho vyčistiť temnotu, pretože rany by sa mu mohli pozapaľovať," šepkala som chrapľavo, od kričania som stratila hlas. Mladšia sestra ma poslúchla a vrhla sa do skrine. Vybrala tri veľké uteráky, ktoré išla namočiť do vody. Vrátila sa späť a nahla sa nad Alexandra. Končeky blond vlasov sa jej taktiež zašpinili čiernou farbou.

Drhla jeho telo, stále sa nepreberal. „Opakujem, čo sa tam stalo, Losie?" spýtala sa ma a začala sa sústrediť na robotu. Stačí jedna chyba, zlé slovo a zmení sa na tú, ktorá ma bude chcieť zabiť a Rewondale vykrváca k smrti.

„Nepamätám si to. Len viem, že Alexander strašne kričal," klamala som jej. Vedela som, že som Oswin nemohla povedať pravdu. Náhle moja sestra strnula a prestala sa hýbať. Vedela som, že je zle. „Nie! Oswin! Musíš to prekonať. Alexander ťa potrebuje!" začala som ňou triasť, avšak nič nepomohlo. Pravou rukou ma od seba odstrčila, padla som z kolien na chladnú dlážku.

„Možno keby si neklamala, ty hlupaňa, tak by som sa držala v úzadí. Nemáš právo mi klamať v takejto dôležitej veci! Našiel nás? Vie temný kráľ alebo ten tvoj hlupák, kde sa schovávame?" v očiach som jej badala hmatateľný strach. Premenila sa znova na tú druhú, ktorá ma nenávidela, no nepokúsila sa ma zabiť. Držala sa pod kontrolou. Druhá Oswin sa desila viac kráľa a toho že by ju Reilan našiel.

Začala som krútiť hlavou a po líci mi stekali slzy. „Nie! Nenašli nás. Čo si myslíš, prečo vyzerá Alexander takto? Mučil ho aby mu povedal, kde sa schovávam. Lenže on nič neprezradil. Nezaslúž si kvôli nám zomrieť, Oswin. Musíme mu pomôcť, potom sa môžeme aj obe navzájom pozabíjať, fajn?" vyjednávala som s ňou. Potrebovala som ju. Vedela som, že sama to nezvládnem. Ledva som sa držala pri vedomí. Potrebovala som vypnúť, zabudnúť na tie hrôzy, ktoré som videla. Reilan bol ako jeho otec, mučil, pretože niečo chcel.

Oswin prikývla. „Súhlasím, zabiť ťa môžem aj neskôr. Rewondale, dýchaj. Komu budem hovoriť, že je odporný kríženec ak nie tebe? Potrebujem ťa, aby som sa tu neunudila k smrti!" prihovorila sa Alexandrovi. Láskavo ho pohladkala po vlasoch. Nie, Oswin to nemohla len hrať. Naozaj si kríženca obľúbila, aj keď sa to kvalitne snažila pred svetom utajiť.

Najhoršie rany sme mu obviazali, avšak stále bol pokrytí čiernou temnotou. „Oswin, pomôž mi ho zdvihnúť. Musíme ho umyť a dať to z neho všetko dole."

„Chceš Rewondala kúpať a následné ho prezliekať?" spýtala sa ma a nadvihla obočie. „Nemyslíš si, že mu trošku viac zasiahneme do súkromia?"

„A ty si náhodou nemyslíš, že mu to bude jedno, keď bude mŕtvy? Netuším čo tá temnota robí s jeho telom. Musíme ju dať proste dole."