The story of our life.

1. časť - Ako to všetko začalo

Všetko sa to na začiatku odohráva v Európe. Moje meno je Chris Harrison. Bývam v malej dedinke, kde som si žil svoj pokojný život. Veľmi rád čítam knihy. Chodím do školy, je mi sedemnásť a nie som moc zhovorčivý. Mám pár ľudí, s ktorými sa bavím veľmi dobre, ale to je všetko. Odjakživa som čítal knihy, tie najznámejšie série u mňa nemôžu chýbať a tie najnovšie knihy ktoré teraz vychádzajú si kupujem. Jedného dňa však bolo ticho. Nikto nikde, ulice boli ľudoprázdne. Bál som sa a tak som sa zase otočil na pätách v svojej izbe a šiel som si čítať. Zrazu však padla tma. Nikde nebolo nikoho vidieť, elektrina nešla. Z ulíc sa len ozývalo "všetci sme povstali, aby ste išli aj vy s nami do arény. Vedel som, čo to je.  Určite väčšina ľudí čítala trilógiu Hry o život. Tak práve o toto sa jedná. Ale kto všetci? Pozrel som sa von oknom. Z diaľky vychádzalo svetlo a zástup ľudí. Bol to však len hologram. Spoznal som však pár ľudí – Katniss Everdeen a Peeta Mellark, Sherlock Holmes (kto by ho nespoznal vďaka tým jeho kučerám) a Johna Watsona, Doctora s Rose . Ostatných som nespoznal. Keď však prišli bližšie, uvidel som ich už všetkých. Harry Potter a Ron Weasley, Will s Chesterom, Calla so Shayom, Tris a Tobias, Eragon a Arya a nakoniec Peter s Edmundom. Bolo ich dokopy šestnásť. Šestnásť hrozivých ale aj milých hrdinov. Ako je možné, že žijú? Veď to nedáva zmysel. Zrazu som len počul, ak všetci začali hovoriť. ,,Chris Harrison. Vyjdi z toho domu, pretože ak to nepôjde po dobrom, pôjde to po zlom. Vyzývame ťa aj s Jessicou Pinkerton. Obidvaja teraz pekne vystúpite bez akýchkoľvek vecí pri sebe z domu.“ Hlasy sa utíšili. Vedel som o Jessice že je z tejto dediny a býva na tej ulici ako ja. Nepoznali sme sa, nikdy sme na to nemali dôvod. Ona je populárna a ja nie.
Vyšiel som z domu. Jessicu už mali pri sebe, ja som tam pomaly šiel. Nevedel som, ako sa mám zachovať. Bál som sa, veď to je jasné. Keď som k nim podišiel, sklopil som oči a na Jessicu som sa ani nepozrel. Tá mi však vzala ruku a držala ju pevne stisnutú. Zdvihol som hlavu a pozrel sa do jej očí. Plakala. Stisol som ju silnejšie a už sme išli za hologramom. Naviedol nás na loď do ktorej sme si posadali. Tam nás však čakalo ozajstné prekvapenie. Postavy v reálnej podobe. Stáli tu pred nami a ani sa nepohli, iba hruď sa im dvíhala z dýchania. Boli vystrašení aj oni, bolo im to vidieť na očiach. A tie Doctorove oči – také staré a toľko múdrosti v nich. A predsa ma stále udivovali. Len jeden z nich prehovoril. Ním bol Harry – Môj Harry, ktorého mám najradšej zo všetkých a som mu oddaný už odmalička, keď mi mamina pred spaním čítala prvú knihu.
,,Nemyslite si, že my sme chceli byť povolaní. Prinútili nás. Radšej si aj vy sadnite, Johna už riadne vytrieskali. To viete, všetko musí vedieť a potom si to písať na svoj blog.“ Spustil sa mierny smiech. Sherlock ho rýchlo zahriakol a prebodol pohľadom a nakoniec len vyslovil – „Drž tie svoje sakramentsky malé ústa, Potter. Uvedom si, aký vysoký som ja a že som omnoho inteligentnejší ako ty.“ Všetci stíchli. Jediný kto sa ozval bol Tobias a povedal len pár viet s úsmevom v očiach. ,,Radšej sa tu nehádajme lebo nás tu všetkých usmažia za živa. Neviem či vám potom bude do smiechu.“ Pozrel som sa na Johna. Bolo mi ho ľúto, mám ho rád. Sadol som si, Jessica sa na mňa nechápavo pozrela a spýtala sa mi, kto to je. „To sú osobnosti, ktoré si ty nikdy nemala šancu spoznať vďaka tvojím namysleným priateľom a takou istou si sa stala aj ty.“ Potichu sa usadila a ja som zavrel oči.
Loď, ktorá bola vlastne „lietajúca loď“ vzlietla hore. Ja som sa nechaj unášať svojimi myšlienkami a pomaly som zaspal.