Divočarka

Zoznámenie

Len tak som tam ležala a sledovala tú nádheru. Po chvíľke som si sadla a zbadala som ze každý jeden kvet je vlastne malá ženička v naaadherných šatočkách. Nikdy som na kvety nepozerala tak ako sa na ne budem pozerať teraz. A aj po zvyšok života.. Pochopila som že tak sa víly kryjú pred svetom. Iba som sedela uprostred tej najkrajšej lúky a okolo mňa poletovalo milión malých krásnych kvetiniek. Počula som ako sa prekrikujú a hašteria.. Každá sa chcela niečo opýtať či niečo mi povedať. Poviem vám víly som si nikdy takto nepredsavovala. Boli tak odlišné od mojej predstavy až som sa pristihla, že civím s otvorenými ústami na ne. Viete keď máte taký ten blbý nechápavý výraz.? Noo tak presne tak som sa tvárila.. Viete vílu som si vždy predstavovala ako malú žienku ktorá ma krídla krásne ako motýľ alebo ako vážka.. Priesvitne a ligotavé.. Myslela som že sú veľké asi tak  20 až 25 cm. Asi ako dlaň dospelého človeka, že majú špicaté uši a šialené účesy v ktorých majú vpletené kvietky či kamienky alebo iné ozdoby.. No pravda je uplne iná. Ani jedna nemala krídla! Fakt nekecám... ANI JEDNA. Žiadne.. To ma asi prekvapilo najviac.. Lietali ale bez krídel. Viete ako pláva medúza v mori? K tomu by som ich let prirovnala. Oni sa len tak vznášajú.. Veľkosť majú každá inú. Každá je veľká presne ako kvet ktorý ju maskuje.. Vezite si takú konvalinku. Jeden malý biely kvietok.. S neho trčia malé bledé nôžky a z vrchu vykukuje malá hlavička. Alebo taká ruža, či ľalia.. Každý kvet im bol akoby telom a oni len schovali hlávku do stonky a nôžky pod,, sukničku" Ich výzor bol prekvapivo normálny .. Mali úplne obyčajné uši a malé chutné nošteky. Vobec nemali šialene účesy.. Vlasy mali skôr nenápadné .. Niektoré dlhé iné krátke no ničím výnimočné. Boli tak prekvapivo,, obyčajné " až mi to bralo dych..
,, No tak dieťa už prestaň pozerať ako na televíznu obrazovku. Jednak je to neslušné a jednak to trvá už pridlho.!"
Ozval sa hlas knihy ktorý ma akoby prebral..
Oooo áno prepáčte. Ja... Ja som si to neuvedomila..
,, je to v poriadku. My víly niesme urážlivé. Nepoznáme tieto vlastnosti.. Prináležia len vám ľuďom. Žiadny kúzelný tvor ich nepozná.. Mimochodom som Kamila. Budem ta sprevádzať lúkou až k lesu.. "
Ozvala sa jedna z víl. Bola lúčny zvonček.. Viete ten fialový akých je v lete plná lúka a aj lesné chodničky.
Vážne sa voláš Kamila?  Vieš čakala by som meno prislúchajúce kvetu v ktorom žiješ tomu čo ťa tvorí..
,, ale ja nežijem v kvete"
Zachichotala sa a s nou aj ostatné drobné žienky.. Celá lúka sa ozývala smiechom.. No som rada že som vás pobavila ale mohol by mi to niekto vysvetliť? Prosim?
,, máš sa veľa čo učiť dieťa. My v kvetoch nežijeme.. Povedať nám že v nich žijeme je akoby som ja tebe povedala že žiješ a bývaš vo svojom oblečení.. Že ťa tvoje oblečenie tvorí.. Kvety sú predsa našim šatom. Vieme ich meniť "
Povedala prívetivo a urobila otočku. Razom z krásneho zvončeka bola ďatelina. A potom ešte pár otočiek... Nezábudka a čakanka,ibištek... S každou otočkou zmenila aj svoju veľkosť. Už chápem.. Takže aj vy sa radi parádite. A usmiala som sa.. Opäť som si lahla.. Teraz už opatrnejšie aby som náhodou žiadnu z mojich nových priateliek neprilahla. Ako som tak ležala a počúvala ich príbehy mala som stále viac a viac ťažké viečka. Až ani neviem ako zaspala som.