Maluwa /Slovensky/

5.

"Vážení hostia, dovoľujeme si vás informovať, že dnes ráno sme našli telo mŕtvej dievčiny na izbe číslo 66. Pravdepodobne bola zavraždená. Ak o nej mal niekto nejaké informácie alebo ju včera večer videl, prosím zastavte sa a oznámte to na našej recepcii. Prosím nevytvárajte paniku, tiež nás o veľmi mrzí ale zachovajme pokoj. Dokým sa však táto vražda nevyrieši, budú musieť všetci ostať na hoteli a zatelefonovať svojim známym a rodine, že sa nedostavíte, prípadne šéfovi. Veríme že sa situácia rýchlo vyšetrí a zistí sa, že ide len o nedorozumenie. Ďakujem za váš čas, môžete pokračovať v jedení."
Kým som sa stihla porozhliadnuť po miestnosti, začula som niekoľko vzdychov a pár žien sa aj rozplakalo. Chúďa dievča, kto mohol také niečo vykonať. Dúfam, že ho dostanú a dajú do basy.

"Si nejaký bledý." Poznamenala som, keď som si všimla Adama. Sedel na stoličke a vyzeral, že sa čochvíľa rozplače.
"Prepáč ja len, nevidel som mŕtvolu odkedy mi zomreli rodičia. Dosť ma tá predstava desí."
"Mne sa nemusíš ospravedlňovať, ja ťa chápem. Veď aj ja som prišla o rodičov, viem aké to je." Adam dopil čaj, vstal a odišiel.

"Hej počkaj, čo sa deje, to ťa to tak zobralo?" spýtala som sa na izbe Adama.
"Trochu ma to vykoľajilo. Ak dovolíš, idem zavolať chalanom že neprídem najbližšiu dobu do práce." Ani nepočkal na odpoveď a odišiel preč. Ľahla som si, že si pospím, veď čo iné mám teraz robiť? Budem tu zavretá bohvie dokedy. 

"Samozrejme, poďte ďalej, moja kamarátka spí ale ja sa s vami rád pozhováram." začula som slabé hlasy.
"Radi by sme sa ale potom pozhovárali aj s ňou."
"Jasné, idem ju teda zobudiť, posaďte sa zatiaľ do kuchyne." pomaly a potichu niekto podišiel ku mne.
"Alica, Ali, vstávaj, to som ja, Adam, je tu polícia."
"Mhmm? Kto?"
"Policajti sú tu. Vstávaj poď, chcú sa s nami porozprávať." Keď to dopovedal, okamžite mi doplo a vyskočila som z postele.
"Policajti? a čo chcú? stalo sa niečo?"
"Sú tu kvôli tomu dievčaťu."

"Dobrý deň páni. Ponúknem vám niečo na pitie?" oslovila som policajtov zdvorilo.
"Nie madam, to nebude treba, vďaka. Chceli by sme sa vás a pána Frosta spýtať len na pár otázok." povedal tučný a malý policajt so sivými fúzmi, vyzeral  veľmi milo. Prirovnala by som ho k dedkovi Večerníčkovi.
"Samozrejme, pýtajte sa."
"Kde ste boli včera medzi 22 a 23 hodinou?" spýtal sa druhý policajt, celkom namakaný ale v tvári vyzeral ako opilec.
"Spali sme. Ehm, spolu... Ak rozumiete." Ozval sa Adam prvý na čo som sa naňho pozrela že, prosím?
"Je to tak slečna?"
"Áno, vypili sme fľašu vína a potom sme ležali v posteli."
"Môže vám to niekto potvrdiť?"
"Možno susedia ak počuli." cítila som sa totálne trápne sa tu s nimi takto rozprávať aj keď neviem prečo, veď predsa len, nič sme spolu nerobili.
"Poznali ste dotyčnú osobu?"
"Nie, videli sme ju len, keď sme prišli, sedela vo vestibule na kresle."
"Ďakujeme za váš čas, poberieme sa teda ďalej."

Hneď ako policajti odišli som sa pozrela na Adama, nech mi láskavo všetko vysvetlí všetko čo im povedal, ale on už sa zberal na balkón si zapáliť.
"Hej hej hej, kam si myslíš že ideš?"
"Potrebujem vzduch, nechaj ma prosím chvíľu. Potom ti všetko vysvetlím ale niečo si vypi, bude to znieť zle ale verím ti takže ti poviem všetko." a zabuchol dvere od balkóna. Otvorila som fľašu vodky a odpila som si z nej.

"Poď a sadni si sem. Mám dve podmienky. Prvá: Za celý čas, čo budem hovoriť mi do toho nebudeš skákať. A druhá: žiadne otázky." Sadla som si vedľa neho na postel a chytila mu ruku. Neviem prečo som to urobila a asi to bolo extrémne divné.
"Bol som to ja. Tá baba zomrela mojou rukou. V ten deň, keď si prišla. Noc predtým u mňa bola žena. Zabil som ju. Zabil som už veľa žien. Väčšinou si vyberám obete, ktoré nemajú žiadnych rodinných príslušníkov a je to tak lepšie. Už ma párkrát vyšetrovali ale ja som vždy mal alibi, tak, ako som ho potreboval od teba dnes. Ďakujem že si ma kryla, nie je cesty späť, dostal som ťa. Mal som v pláne to niekomu už dlho povedať ale čakal som tú pravú. Si v tom so mnou, napomáhala si mi pri tom a dala mi falošné alibi. Takže zlatino, teraz sa usmej a dúfam že sme si rozumeli. A mám plán. Na ďalšiu akciu ťa vezmem so sebou, ak sa ti to nebude páčiť, budeš mi len podávať alibi, tak ako doteraz. Tak to je všetko, idem do sprchy." a tak som ho pobozkala. Keď to vyzeralo, že sa to zvrtne, stopla som to.
"Ty si pojebaný vrah? Vraždíš ženy a teraz v tom idem akože s tebou? Ty vypočítavý, hnusný.." nedopovedala som, dal mi pusu a odišiel.

~~~Adam~~~

Musel som jej to povedať, nechcel som aby sa niekde prekecla, to by bol môj koniec. Predpokladám že ma teraz bude nenávidieť. Nechcel som ísť na to takto skoro. Kým som v sprche a užíval som si vlažnú vodu stekajúcu po mojom tele, začul som nejaký hluk a buchnutie dverí, predpokladám že vchodových. Osušil som sa a vyšiel som von dúfajúc, že nezavolala políciu. 

Nezavolala. Odišla. Už dve hodiny som ju nevidel ale hľadať ju nejdem, nebojím sa že by si mohla ublížiť, na to je príliš veselá. Minimálne bola. Asi som to tým úplne celé dojebal. 

Bol som sa navečerať. Po príchode na izbu sa stále nehlási a začínam sa o ňu báť. Aj tak som si však ľahol spať. 

O druhej ráno som sa zobudil na strašný šramot v izbe.
"Ahoj!" zakričala mi do ucha. Tiahlo z nej a bola zjavne úplne na šrot. 
"Kde si bola?"
"Preč. Aby som ti nemusela robiť skurvenú obeť na alibi. A vieš čo? Serieš ma. Už od začiatku som vedela že nebudeš ok, ale dala som ti šancu a keď sme sa spolu tak pekne rozprávali, myslela som že  pohode a potom prídeš a povieš mi toto. No môžeš mi vylízať piču." a strčila mi jazyk do ucha na čo som sa okamžite stiahol. Všimol som si, že má na triku červené fľaky od kečupu.
"Kde si bola?"
"Opakuješ sa vrah! Hahaha... Bola som pfuuu kade tade, ako sa mi chcelo, čo je teba do toho."
"Dobre. Vyzleč sa, neovracaj sa a poď si sem ľahnúť, ja idem na zem."
"Ty maaa vyzleč. hihi."
"Dobre, tak poď sem." Pristúpila ku mne a zdvihla ruky. Nemal som ten cit jej ho vyzliecť, bola opitá, znovu. Prevliekol som si moje tričko cez hlavu, to jej som vyzliekol, stále predo mnou len v podprsenke, čo by za priaznivejších okolností mohlo byť príjemné. Dal som jej moje a rozopol som jej podprsenku, otočil som sa aby si ju mohla dať dole. Zobral som ju na ruky a položil na posteľ ako princeznú. Chytil som lem nohavíc čo mala na sebe a jemne som jej ich dával dole. Začul som, ako jemne vzdychá, na čo sa ozval môj kamarát, no ja som mu jasne povedal, že nič nebude. dal som jej ich dole aj s ponožkami a zakryl som ju perinou. Ráno bude ťažké.

"Musím ti niečo dôležité povedať... Vieš Adamko aj ja mám taký problém jeden..."
"Čo?" no odpovede som sa už nedočkal, pretože Alica spala ako bábätko.

Pokračovanie nabudúce...