Maluwa /Slovensky/

7.

"Prečo sa vlastne nevrátime na loď? Veď nikto nevie že sme to boli my, dal si im falošné údaje, tak čo sa deje?" Nechápavo sa ma spýtala Alica.
"Musíme to obísť, ak by sme sa vrátili, určite by nás policajti vedeli identifikovať. Je po nás vyhlásené pátranie, ako som tak počul." Od chatky sme vyrazili asi pred dvoma hodinami. Zobrali sme si nejaké jedlo, vodu a obaja máme batohy s dekami, nejakými podložkami aby sme sa mohli rozložiť aj v lese a podobné iné veci potrebné na prežitie. Nabili sme si telefóny a ja som musel zavolať do práce, že sa dlhšie neukážem. Budem dúfať, že šéf bude zhovievavý.

"Kráčame už šesť hodín, nemôžeme trochu spomaliť prosím? Už nevládzem, ten batoh je ťažký, som celá spotená a hladná." Oznámila mi Ali po šiestich hodinách ticha.
"Och, ty žiješ? Som si nevšimol." Podráždene som na ňu zavrčal. "Kúsok odtiaľto je potok a ohnisko. Tam sa môžeme zastaviť, najesť sa a rovno sa tam utáboríme. Bude to najrozumnejšie, o chvíľu zapadne slnko a my neuvidíme ani na krok." Skonštatoval som danú situáciu, viac pre seba ako pre ňu a vybral som sa smerom k potoku.

Keď sme dorazili, Alica sa doslova zložila na lavičku, hneď ako odhodila batoh ku stromu na zem.
"Teraz mám pauzu, minimálne do rána sa ani nepohnem." Skonštatovala jej momentálnu situáciu nad ktorou som sa jemne pousmial.
"Keď ti je tá lavička pohodlná, nech sa páči, nikto ti ju neberie, ja sa tu zložím na rozhodne viac pohodlnej karimatke." Povedal som, na čo po mne hodila dosť vražedný pohľad. "No čo je, si povedala že sa už ani nepohneš, dobre pre mňa, budem mať viac pohodlia bez tvojej prítomnosti." Zasmial som sa nad tým ako sa na mňa neustále mračila a začal som nosiť paličky a drievka na oheň, neskôr aj väčšie konáre, aby mám oheň vydržal čo najdlhšie. Uvedomoval som si, že noci už začínajú byť chladné a tak sa budeme musieť zohrievať, možno aj navzájom.

Keď oheň už pukotal a my sme zjedli nejakú časť zbaleného jedla, začal som Alici ukazovať hviezdy a súhvezdia. "Tamto je Cassiopeia. To je to súhvezdie, ktoré vyzerá ako w. A kúsok od nej je veľký voz, ktorý je súčasťou súhvezdia veľkej medvedice. Tamto," ukázal som presne nad nás, "je labuť. To sú tie hviezdy, čo vyzerajú ako kríž, ale majú ešte dve hviezdy po každej strane, to sú krídla." Rozprával a vysvetľoval som jej, až kým som nepočul, ako si pochrapkáva. Potom som ešte priložil trochu dreva do ohňa a ľahol som si vedľa nej.

"Vstávaj Ali." Zatriasol som ňou. "Musíme ísť ďalej, inak nás nájdu." Budil som spiacu Alicu, keď som z diaľky počul hlasy. "Potichu a čo najrýchlejšie sa zbaľ, inak nás začujú a nájdu nás." Vyplašene na mňa pozrela ale poslúchla ma a začala sa baliť.

Keď sme opäť vyrazili, hlasy boli nebezpečne blízko, tak sme sa rozhodli prebrodiť potok, schovali sme sa do krovia a pozorovali sme, čo sa bude diať ďalej. K ohňu sa dovalilo asi 7 dospelých ľudí. Nebol som si istý či sú to policajti, alebo nie, pretože nemali uniformu ani odznaky.
"Určite tu boli, ešte prednedávnom, ohnisko je čerstvo zahasené a ešte teplé." Povedal tučný muž. Mohol to byť policajt z našej izby, no nebol som si istý, pretože ku mne stál otočený chrbtom. Chvíľu si niečo šepkali a potom sa vydali ďalej smerom do lesa.

Náš úkryt sme opustili až keď sme si boli na 100% istý, že nám nič nehrozí a nikto sa nevráti.
"Čo budeme robiť teraz? Nadbehli si, o chvíľu určite zistia, že ďalej naše stopy nepokračujú a vrátia sa. Nemôžeme ísť smerom k ním. Máš nejaký nápad?" Spýtala sa ma celkom vydesená Alica.
"Budeme musieť pokračovať touto cestou, obídeme ich, kým prídu na to, že sme išli inou cestou, bude im to chvíľu trvať, takže máme čas na slušný náskok. Je to tu síce nevyšliapané, takže sa budeme musieť presekávať niektorými úsekmi, ale viem kde sme, takže sa nemusíš báť, nestratíme sa tu." Povedal som jej a vydali sme sa smerom dozadu do hustého porastu kríkov a stromov. Musel som vytiahnuť svoj vreckový nožík, pretože cez niektoré miesta bolo prejsť takmer nemožné. Husté kríky plné tŕňov sa nám často zatrhávali do oblečenia alebo do ruksakov.
"Som už unavená." Povedala mi Alica po hodine cesty. "Koľko ešte pôjdeme?" Akurát som sekol poslednýkrát a ocitli sme sa v podivnom kruhu.
"Hmm asi už nie dlho." Na zemi nebolo ani kúsok života, žiadna tráva, len vlhká hlina a uprostred tohto podivného kruhu stál kamenný oltár, na ktorom sa ligotala striebristá tekutina.
"Kde to akože sme? Tváriš sa, že to tu nepoznáš." Povedala Alica a dala si ruku v bok.
"Toto miesto naozaj nepoznám. Počul som, že je to účasťou legendy tohto mesta, ale nemyslel som si, že je takto blízko civilizácie ani, že naozaj existuje."
"A povieš mi, čo sa hovorí v tej legende? Vyzerá to tu dosť desivo. A naša cesta späť, zdá sa, zarástla." Povedala a ukázala na hustý porast za nami, ktorý bol bez známok škody.
"Toto miesto je semba alebo inak aj miesto pre obety. Vytvorili ju bytosti, ktoré vyzerajú ako elfovia, majú dlhé špicaté uši a lesklé, dlhé, biele vlasy. Kedysi to boli mierumilovné stvorenia, avšak kliatba ich zmenila na zákerné bytosti s čiernymi krídlami netopiera a neprirodzene šedou pokožkou. Hovorí sa im vakugovia. Podľa legendy tu vakugovia obetovali narodené deti coyerov, bytosti nepostihnuté kliatbou. Ale to sú len bájky, musí to byť náhoda. Alebo to tu niekto postavil len aby odplašil ľudí. Veď nič také predsa neexis..." Nedopovedal som, bol som prerušený Aliciným krikom . Obrátil som sa a za mnou stál mohutný vysoký chlap s krídlami a ovešaný rôznymi zbraňami: lukom na chrbte, dýkami cez rameno a mečom za opaskom, a pozeral sa na nás fialovými očami. Ústa s divnými, tmavošedými perami roztiahol do slizkého úsmevu, čím nám doprial pohľad na jeho krátke, špicaté zuby.

Pokračovanie nabudúce...