„Toto bola tvoja 15sta škola!" kričal na mňa otec. „Nerozumiem ako sa môžeš takto správať! Máš život, o ktorom môžu iný len snívať! Dali sme ti všetko! A ty...sa správaš ako nevdačné drzé decko!" kričala matka. Mlčala som. Aj tak by ma nepočúvali. Odo dňa keď som sa narodila ma nenávideli. Prečo? Pretože som dievča! Do poslednej chvíle dúfali, že sa im narodí chlapec. Syn, ktorý bude silný, ktorý bude viesť firmu a zdedí ich všetko bohatstvo. Bohužial, narodila som sa ja. Po mojom pôrode mojej matke museli vybrať maternicu takže ďalšie deti už mať nemohla. Od mala ma vychovávali slúžky. Oni mi venovali iba minimum času. Trávili so mnou čas hlavne iba pred očami verejnosti. Bola som ich obrovské sklamanie. „Už mám toho dosť" povedala matka. Ruky si položila na spánky a tvárila sa akoby ju bolela hlava. „Zmizni mi z očí prosím ťa!" povedala a hladkala si čelo. Poslúchla som. Šla som do svojej izby na opačnom konci nášho obrovského sídla. Tam som bola až do večera. V čas kedy sa mala podávať večera som sa pobrala do jedálne. Ked som pomaly otvárala dvere, matka s otcom sa o niečom rozprávali. Nechala som dvere privreté a počúvala. „Mám už toho dosť!" hovorila matka. Otec prikývol. „Je načase to ukončiť!" pokračovala. Otec znovu prikývol. „Urobíme to dnes večer" povedal „tak aby na to nik neprišiel. Bude to nehoda" uzavrel. Matka spokojne prikývla. Ja som v tej chvíli prestala dýchať. Iba som šokovane stála za dverami s rukou na klučke a snažila sa spracovať čo som práve počula. Z môjho šoku ma ale vyrušila slúžka. V jednej ruke držala tácku a druhou ma potlačila dnu. Ludia, ktorý tu pracovali boli moja jediná podpora v tomto pekle. Sadla som si na opačný koniec stola tak ako vždy. Mali sme byť šťastná rodina, ktorá spolu každý deň raňajkuje a večeria no zároveň ja som musela byť v dostatočnom odstupe aby som túto idylku nenarúšala. Bola som súčastou rodiny iba na verejnosti. Po večeri som ako vždy šla späť do svojej izby. Čítala som si knihu v posteli keď som pomaly začala zaspávať. V tom momente som počula ako sa otvorili dvere a niekto vošiel dnu. Pomaly som otvorila oči. Predo mnou sa objavil jeden z naších ochrankárov. Zdesene som sa začala hrabať na útek, no on ma schmatol a na nos a usta mi priložil handru. Po pár sekundách som upadla do slabého spánku. Cítila som ako ma nesie. Na mojich lícach som pocítila studený vietor. Následne som cítila ako ma hodil na zadné sedadlo auta. Potom si už len pamätám, že prudko vyštartoval.
Keď som sa prebrala, bola som stále v aute. Mala som zviazané ruky aj nohy. Stále sme išli. Pomaly som si sadla. Dívala som sa z okna. Bolo už svetlo. Uvedomila som si, že ma vezie hlboko do lesa. V momente som mu chcela zabrániť v tom aby pokračoval ďalej v ceste no jedným pohybom ma zložil späť na zadné sedadlo. Vzdala som to. Začínala som sa zmierovať s tým čo bude následovať. Z očí mi začali tiecť slzy. Nebola som zlý človek. Nemohla som za to! Nemohla som za to, že som sa narodila. Nemohla som za to, že ma v škole šikanovali a že ma nik nechcel počúvať. Vždy som skončila ja ako tá zlá. Vždy vyhodili mňa aj keď som nič neurobila. Slzy mi stekali v prúdoch jedna za druhou. V duchu som prosila aby som sa v ďalšom živote narodila lepšie alebo najlepšie, vôbec. Po ďalšej dobe sme zastali. Vystúpil z auta, otvoril dvere a prudko ma vytiahol. Ledva som to ustála. Boli sme hlboko uprostred lesa. Navôkol nebolo nič. Iba prázdna cesta, ktorá po pár metroch zatáčala do ešte hlbšieho lesa a útes pod, ktorým boli len ostré skaly a stromy. Bol to pekný pohľad. Stovky kilometrov nebolo navôkol nič iba stromy. Hore kopcom aj pod útesom. Zastali sme na úplnom okraji toho útesu. Pozrela som sa naňho. „Prečo to robíš?" spýtala som sa. Stále mi tiekly slzy. Celú dobu som cítila ako sa triasol. „Mrzí ma to slečna" povedal. Nedokázal sa mi pozrieť do tváre. Vedela som, že s tým pocitom bude žiť do konca jeho života. S pocitom vinny. Keď sa na mňa pozrel, padala som dole útesom. Rovno na skaly a medzi stromy. Moje slzy sa vznášali vzduchom. Zavrela som oči a poslednýkrát som vydýchla...
