V tej chvíli sa svetlo opäť rozsvietilo a tieň, ktorého ruky sa dotýkali môjho krku, zmizol. V momente ku mne dobehol Mingi zo Sanom a Yeosangom. „Si v poriadku?" spýtal sa niektorý z nich. Poriadne som nevnímala. Bola som v šoku. Pozorne si ma prezerali. „Nestihol jej urobiť nič" hovoril San prezerajúc si môj krk. Opatrne mi pri tom držal hlavu v jeho dlaniach a hýbal s ňou z jednej strany do druhej. Bolo mi to však jedno. Jediné na čo som myslela bol ten tieň! Jeho úsmev som mala ešte stále pred očami. Myslím, že ma to bude desiť do konca života! Chalani ma opatrne odniesli späť na sedačku. Povedali aby som si oddýchla.
Prebrala som sa možno po pár hodinách. Ostala som nehybne ležať hneď ako som započula ich hlasy. „Sú len dve možnosti. Premeniť ju alebo.......zabiť ju" povedal Yunho. „Je aj ďalšia možnosť!" ozval sa Seonghwa. „Aká?" spýtal sa Mingi. „Zmiešať jej krv!" odpovedal Hongjoong. „Čo tým myslíš?" spýtal sa Wooyoung. „Zmiešame našu krv s jej" povedal Hongjoong. „To akože s nej spravíme polovičného....niečo?" spýtal sa Yunho. „Nie" Seonghwa „iba zmiešame našu krv dokopy tak aby z nej nebolo cítiť to, že je človek". „Bude to pre ňu bezpečnejšie. No zároveň sa nič nezmení" dodal Hongjoong. Mierne som stuhla. Rozprávali sa o mne. Pár metrov odo mňa, mysliac si, že spím. Bola som vydesená. Nevedela som čo sa deje a už vôbec nie čo sa diať bude. Hlavne po tom čo urobia to o čom sa práve rozprávali. Nevydržala som to. Musela som vstať a otočiť sa ich smerom. „Čo chcete so mnou urobiť?!" spýtala som sa. Všetci sa na mňa prekvapene pozreli. „Nič nebezpečné" odpovedal Hongjoong. „Chceme len zabrániť tomu aby ti najbližšie ten tieň neublížil keď sa tu znova objaví" povedal Seonghwa. Striaslo ma. „On...ono sa to tu objaví znovu?!" spýtala som sa a zdesene si pred očami predstavila tu tvár. Všetci jednohlasne prikývli. Chcela som utiecť! Presne v tej chvíli som si želala aby to bol iba sen!!! Keď som sa znovu otočila, že sa chcem niečo spýtať, boli už ponorený do svojej debaty. „Kto to urobi?" spýtal sa Mingi. „Dajme si kameň-papier-nožnice" navrhol Woooyung. Ostatný súhlasili. Vyhral San. Podišiel bližšie ku mne. Bol nervózny. Zrazu sa objavili jeho červeno žlté oči. Jednou rukou mi chytil tvár a tu jeho priblížil k tej mojej. Keď sa jeho pery takmer dotýkali mojich, zaváhal. Odtiahol sa. „Nemožem" povedal. „Čo? Prečo?" spýtal sa Wooyoung. „Pretože by som ju premenil" povedal San. „Tak kto to urobí?" spýtal sa Hongjoong. No skôr než niekto odpovedal, Seonghwa podišiel ku nám. Odstrčil Sana a chytil moju tvár do jeho dlaní. „Prepáč mi ale bude to trochu bolieť" povedal a skôr ako som nejako stihla zareágovať, jeho pery boli na tých mojich. Nebolo to však to čo by si človek myslel. Nebol to bozk! Zahryzol mi do pery na čo som sa od bolesti mykla a následne som cítila ako mi z nej začínala tiecť krv. Presne to isté urobil aj sebe. Držal naše pery pokope ešte niekoľko minút. Potom sa oddialil. Oblízol si svoju peru a pustil ma. Ja som len naňho pozerala neschopná slova ani pohybu. „To by malo stačiť" povedal a pobral sa do kuchyne akoby nič. Podlomili sa mi nohy a zviezla som sa späť na sedačku. Stále mi tiekla krv z pery. Jongho pristúpil ku mne a začal mi ju ošetrovať. Ani som si nevšimla, kedy sa tu objavil. Vlastne som ho tu poriadne nikdy nevidela. Pozerala som naňho. Mal byť zatiaľ človek ako ja. No potom som si spomenula na Sanové slová "si tu jediný človek". „Čo si zač?" spýtala som sa ho keď mi doošetroval peru. Slabo sa usmial. „Nič" povedal. Nechápavo som naňho ostala pozerať. „Nie som ani človek ani žiadna "magická" bytosť. Som proste nič. Akoby som neexistoval". Pozerala som naňho ešte viac nechápavo. No pomaly som tomu začínala rozumieť. Zjavne oni ľudia nikdy neboli no dokým nedovŕšili 20ty rok života neboli ani nič iné. Boli ale vlastne neboli. Bolo to akoby sa reálne ešte nenarodili. To čo boli do ich 20tych narodenín bola len akásy podoba. Možno aj preto som väčšinu času vôbec neregistrovala, že tu je spolu s nami. „Čo sú vlastne tie tiene?!" spýtala som sa. „Sú to mŕtvi ľudia, ktorý za svoju smrť nemôžu. Tiež by si bola jeden z nich keby ťa Yunho nezachránil" povedal Seonghwa. Zamrazilo ma. Predstava žeby som bola tá vec ma zložila na kolená. Doslova som sa zviezla zo sedačky na zem na kolená. Ostala som nemo pozerať do neznáma. „Neboj" povedal zrazu Jongho stále stojac pri mne „si stále človek nie tieň" dodal. Neviem či ma to malo upokojiť alebo povzbudiť, no v každom prípade som stále bola z toho mimo. Prinútila som sa ale sadnúť si späť na sedačku. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Majú pravdu, som človek. A za to by som mala byť momentálne vdačná. Teda aspoň dokým žijem. „Prečo si ma musel kusnúť práve do pery?!" otočila som sa naštvane Seonghwovým smerom. Jemne som si prstami ohmatkávala navretú spodnú peru. „Bola to najmenej drastická možnosť. Mala si povedať kludne by som ti pretrhol aj hrdlo tak by to bolo aspoň rýchlejšie a efektívnejšie" povedal úplne pokojne zatiaľ čo sa zvrtal v kuchyni pri šporáku. Z tej predstavy ma naplo. Začínala som si uvedomovať, že som naozaj dievčatko z nobl rodiny, pretože som na takéto výrazy a celkové správanie nebola zvyknutá. V spoločnosti, v ktorej som vyrastala boli k sebe všetci zdvorilí a úctivý, aj keď väčšinou len na oko. Povzdychla som si. V mojom vnútri panoval totálny zmetok. No aj napriek tomu som sa rozhodla pokračovať akoby sa nič nedialo a akoby sa nič nestalo. Pridala som sa ku chalanom, ktorý si medzi časom posadali na sedačku a hrali hry. „Čo keby sme sa šli kúpať do jazera?!" spýtal sa zrazu, pomaly uprostred noci, Hongjoong. Všetci sme naňho pozreli. No chalani v momente súhlasili a akosik bez toho aby som vôbec niečo povedala, som sa v tom zviezla aj ja. Skôr než som stihla čo i len žmurknúť, už som bola vo vode! Bola studená no zároveň príjemná. „Zvláštne" pomyslela som si. Bola tma no hviezdy a hlavne mesiac svietili vysoko na oblohe. Bol spln. Bolo to krásne. Od toľkej krásy som na moment zabudla aj dýchať. Prebral ma až Mingi, ktorý mi mával pred očami a volal moje meno. "Si v poriadku?" spýtal sa ma. Rýchlo som mlčky prikývla. Stále som bola ohromená tým výhľadom. "Chodíme sem celkom často" povedal zrazu San, ktorý ku mne práve doplával. „Bežne len tak sa zoberiete a skočíte do vody?" spýtala som sa. „Viac menej áno teda okrem zimy. Vtedy si musíme najprv urobiť dieru v ľade a až potom sa môžme kúpať". Myslím, že som pri tej predstave zmrzla ako reálny ľadovec. Chvíľu sme vo vode robili blbosti no potom zrazu chalani zvážneli. Všetci prestali a znehybneli. V momente mi bolo jasné, že sa niečo deje! Ani som nedýchala, no moje vnútro vyslovene kričalo o to aby vedelo čo sa deje. „Nehýb sa" precedil cez zuby Seonghwa, ktorý bol za mnou. Poslúchla som. Zrazu som pocítila ako sa mi niečo šuchlo o nohu. V mojom vnútri som začala panikáriť no hneď som to ovládla. Pochopila som, že ostať pokojná je kľúčom k tomu aby sme boli všetci v bezpečí. O pár sekúnd z vody vyskočil dlhý tyrkysovo biely drak(?). Nebola som si istá čo to bolo zač. No na okamih to bolo krásne. Ale veľmi rýchlo som pochopila ako nebezpečné zároveň to je. Keď znovu vyskočil z vody, na moment sa jeho pohľad stretol s mojím. V tej sekunde sme všetci pochopili, že je zle! Prudko ma stiahol pod vodu. Až tak, že som hneď začala lapať po vzduchu! Na hľadine som videla ako jeho horná časť bojuje s chalanmi, zatiaľ čo jeho dolná časť tela ma držala pevne pod vodou. Zvieral ma okolo pásu aj krku. Kýslik mi rapídne klesal a ja som pomaly začínala strácať vedomie. Bola som vystrašená. Nechcela som aby to bol koniec! Nie teraz a nie takto! Moje oči sa pomaly zatvorili a moje telo začalo klesať ku dnu. Bezvládne sa potápalo stále nižšie až nakoniec som niekde v diaľke môjho vedomia cítila, že narazilo na dno. Poslednýkrát sa mi podarilo otvoriť oči. No hneď sa aj zavreli. Pocítila som, že už tam viac nie som. Moja myseľ bola priďaleko od môjho tela. Boli to dve rozdielne časti, ktoré nemali nič spoločné. Bolo to však divné. Vedela som, že už nie som ale pri tom som stále bola. A vtej chvíli sa v mojej mysli akoby rozsvietilo. Obrovské jasné svetlo sa zrazu objavilo v mojej hlave a ja som prudko otvorila oči. Stále som bola pod vodou no zrazu som úplne vnímala. Moje telo sa pomaly začalo hýbať. Rýchlo som začala plávať smerom k hladine. Prudko som sa nadýchla. Pohľad, ktorý sa mi ale naskytol som nečakala ani v tom najhoršom sne! Väčšina z chalanov plávala bezvládne na hladine. Posledný, ktorý z posledných síl ešte bojovali boli Yunho a Wooyoung. No aj ich súboj skončil rýchlejšie než pád lietadla. Posledné čo moje oči jasne videli bolo ako tá vec odtrhla Yunhovy hlavu a vzduchom letela krv. Cítila som ako mi tiekli slzy. To čo následovalo po tom som sledovala akoby z diaľky. Obluda si ma všimla a rýchlo začala plávať ku mne. V momente keď bola rovno predo mnou a otvárala svoju papulu na útok, sa v mojej hlave opäť rozžiarilo to svetlo čo predtým, tentokrát ale prešlo do môjho srdca. A odtiaľ ako lejzrový lúč vyletelo rovno do hrdla a útrob tela tej príšery. Hneď na to sa rozpŕchla na miliardy trblietavých, vzduchom a vo vode miznúcich, kúskov. Hneď na to sa moja myseľ vrátila späť do môjho tela. Opäť som to bola ja. Začala som sa obhliadať okolo seba. Postupne sa mi podarilo všetkých vytiahnuť na breh. Netušila som ale čo mám robiť. „Mysli!" prikázala som si „ide tu o stotiny!" dodala som sama pre seba. Prudko som sa rozbehla do domu a prehladala kompletne všetko až kým som nenašla to čo som potrebovala. Vrátila som sa ku ich mŕtvym a polorozpadnutým telám. Aj napriek tomu, že môj žalúdok a všetky orgány hovorili niečo iné, začala som im zašívať rany. Najviac som sa obávala o Yunha. Nemala som ani poňatia či to bude fungovať! Jednoducho som konala ako som si v danej chvíli myslela, že je vhodné. Musela som sa extrémne premáhať pri tom ako som ihlu prestrkovala cez jeho kožu a snažila sa prišiť dve časti tela späť k sebe. Keď som skončila, mala som pocit, že po tomto už prežijem všetko! Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla aby som sa upokojila. „Spravila si čo si mohla" snažila som sa povzbudiť. No keď som ich tam videla tak bezvládne ležať, mala som pocit, že to bolo zbytočné. Rozplakala som sa. Aj keď som s nimi bola len pár dní, cítila som sa s nimi viac doma než keď som bývala s rodičmi. Začínala som ich brať ako rodinu a teraz...to vyzeralo tak, že som o nich prišla! Slzy sa mi kotúľali po lícach v potokoch jedna za druhou. „Prečo plačeš?!" ozval sa zrazu nejaký hlas. Otvorila som oči a pohľadom sa snažila nájsť osobu, od ktorej ten hlas prišiel. Našla som ju rovno pod sebou. Moja tvár bola rovno nad Sanovou. Pozeral pokojne na mňa zatiaľ čo moje slzy aj naďalej padali na jeho pokožku. Pomaly sa posadil a pritiahol sa ku mne. Pozerala som naňho ako na výplod mojej fantázie. Mala som pocit, že som tak mimo, že si to môj mozog len predstavuje. No vo chvíli keď sa jeho prst dotkol môjho líca a utrel mi z neho slzy, som pochopila, že nesnívam! „Ty!.....Ty žiješ!" povedala som snažiac sa potlačiť vzlyky. Prikývol. „Vďaka tebe!" odpovedal vážne a prstom mi znovu utrel slzu stekajúcu po mojom líci. Držal ju chvílu na prste a potom jeho prstom prešiel po Mingiho tvári. Zabudla som dýchať v tej chvíli keď Mingi pomaly otvoril oči. Nechápavo, vydesene a zmetene zároveň som pozrela na Sana, na Mingiho a späť na Sana. „Tvoje slzy" začal a utrel mi daľšiu, ktorú použil tentokrát na Hongjoonga „liečia!" dodal. V momente som si ich začala stierať z tváre a priložila som ich na Yunhov krk. Nebola som v stave aby som premýšlala nad tým, či je to pravda alebo nie. Proste ak to tak bolo chcela som ich zachrániť! Bolo mi v tej chvíli úplne jedno ako absurdný spôsob by to bol, chcela som len aby opäť žili! Pretože vďaka ním som mala pocit, že som konečne našla svoj domov. Že som našla konečne miesto kam naozaj patrím! Aj keď to znelo šialene pretože som s nimi bola krátko no moje vnútro to tak cítilo! Pozorne som sledovala jeho tvár. Až keď začala nadobúdať prirodzenú farbu a keď som pocítila ako sa nadýchol, začala som opäť dýchať aj ja. Alebo skôr som si vydýchla od úľavy. V tej chvíli som mala sĺz na rozdávanie aj pre celé armádne vojsko! Usmievala som sa a plakala zároveň keď sa postupne všetci vďaka mojím slzám prebrali. „Takmer som ju mal!" vyhŕkol Wooyung ako svoje prvé slová na čo som sa len začala smiať. Nemohla som si pomôcť, musela som ich všetkých objať! „Prosím slúbte mi, že toto sa už opakovať nebude!" hovorila som keď ma hromadne objímali. „O to sa nemusíš báť!" povedal Seonghwa mierne odhodlane. „Od teraz budeme pracovať na tom aby sme boli silnejší!" povedal San. Ostatný prikývli. „A aby sme nabudúce ochránili my teba!" dodal Yunho chraplavým hlasom. Znovu som začala plakať. „Nieee!!!" skríkli zrazu všetci. „Neplytvaj tak drahocenou vecou!" povedal Wooyoung utierajúc mi líca. Alebo si snáď len zbieral moje slzy do zásoby?!...
