Doslova som mala zakázané bez nich opúšťať steny tochto domu. Akoby som bola väzeň! Nedalo sa tu vôbec nič robiť! „Čo vlastne robíte vždy keď niekam zmiznete?!" spýtala som sa ležiac na chrbte na zemi. San hneď vedľa mňa sedel a hral hry na telke. Používal pri tom nejaký ovládač. Prevrátila som sa na brucho a hlavu si vložila do dlaní. Pozerala som naňho, bol zažraný do hry no vedela som, že ma počúva. „Väčšinou sa ideme niekam prejsť. Preskúmať okolie a tak" povedal len tak akoby nič. „Prejsť sa" povedala som si „môžem ísť niekedy s vami?" spýtala som sa. „Nie!" odpovedal až podozrivo rýchlo. Posadila som sa. Premerala som si ho. „Čo tajíš?" spýtala som sa a z ruky mu vytrhla ovládač. Zjavne ho to naštvalo viac než som očakávala! Objavili sa jeho červeno žlté oči a prudko dýchal. Telom mi prebehol slabý závan strachu. Násilne mi vytrhol ovládač z ruky a vrátil sa späť ku hraniu. Tak rýchlo ako sa jeho oči objavili, tak aj zmizli. Postavila som sa a šla som do chladničky. Vybrala som si odtiaľ tekutý jogurt. Boli sme doma len ja a on. Ostatný neviem kde zmizli a pochopila som, že sa to ani nedozviem. Aspoň teda nie od neho. Vrátila som sa k nemu a sledovala ho ako hrá. Bola som unudená na smrť no nič iné mi neostávalo. Mala som pocit, že on tu ostal len aby ma strážil. „Nejdeme von?" spýtala som sa s malinkou nádejou v hlase. „Nie!" odpovedal chladne. Povzdychla som si. Pobrala som sa do svojej izby. Vyšla som na terasu a pozerala do diaľky. Ucítila som náhly vánok a keď som pootočila hlavu, takmer som dostala infarkt! Keby som sa nedžala zábradlia už by som bola na zemi! San stál rovno pri mne a premeriaval si ma. Ja som naňho vyjavene pozerala. „Čo si chcela robiť?" spýtal sa ma podozrievavo. „Nič" odpovedala som mierne pisklavým hlasom „len som sa pozerala. Chcela som trochu čerstvého vzduchu!". „Prečo práve odtiaľto? Mohla si vyjsť na terasu v obývačke!". Pochopila som, že ma podozrieva z niečoho na čo som ani nepomyslela. Vyrovnala som sa a pozorne sa mu zadívala do tváre. „Ak si mi sem prišiel robiť iba infarktové stavy a podozrievať ma z toho, že som chcela skočiť tak sa úplne pokojne môžeš vrátiť naspäť ku svojmu hraniu! Ubezpečujem ťa, že som nič také nechcela urobiť a ani nechcem. Prišla som sa sem len vyvetrať!" povedala som a zadívala sa späť do diaľky. „Ako dlho sa chceš vetrať?". „Neviem, dokedy budem cítiť, že nemám dosť čerstvého vzduchu". Tento rozhovor mi prišiel absurdný! Pozrela som opäť do jeho tváre „choď sa proste ďalej hrať!" odbila som ho. Prešla som ku kreslu, ktoré tam bolo a sadla som si doň. Zavrela som oči a oddychovala. Alebo sa o to aspoň snažila. Znovu ma ovial náhli závan a keď som neskôr oči opäť otvorila, už tam nebol. Vydýchla som si. No hneď ma to prešlo pretože som jeho prítomnosť pocítila za mojím chrbtom. Zaklonila som hlavu a uvidela ho stáť rovno za sklom. Povzdychla som si. „To nemyslíš vážne!" zakričala som a prudko vstala z kresla. Vošla som do izby a naštvane naňho hľadela. „Nie som žiaden psychopat ani väzeň aby si ma musel kontrolovať 24/7!" kričala som naňho. On však len stál s rukami vo vačkoch a pokojne na mňa pozeral. „Vypadni!" skíkla som . Nič. „VYPADNI!!" zvreskla som tak, že to muselo byť počuť na koniec jazera. Konečne sa pohol. Začal kráčať preč z mojej izby. Vydýchla som si a zviezla som sa späť na kreslo vonku, ku ktorému som prešla. Sedela som tam niekoľko hodín. Snažila som sa si prečistiť hlavu. Mala som zakázané opustiť tento dom no práve tu sa stalo najviac incidentov. V lese som sa cítila bezpečnejšie než tu! Stále ma strážili akoby som bola nejaký celosvetový zločinec! Nemala som žiadnu slobodu. Stále som mala niekoho v pätách. Sedela som tam a pozorovala ako slnko zapadá a stráca sa za kopcami. Keď zmizlo úplne, šla som dnu. Rozhodla som sa si dať dlhý kúpeľ. Napustila som si vaňu a vliezla do nej. Hlavu som si oprela a zavrela som oči. „Možno aspoň tu budem mať trochu spánku" pomyslela som si. Posledné dni som mala stále nočné mory kvôli, ktorým som nemohla spávať. „San vypadni!" povedala som naštvane keď som ucítila niekoho stáť pri vani. Ani sa nepohol. Prudko som sa posadila a otvorila oči. „Do čerta nevidíš, že som vo.....vani..." môj kričiaci hlas postupne zmizol do stratena keď som si uvedomila kto stojí vedľa mojej vane! Bola som tak v šoku, že som nebola schopná ani kričať. Nebola som schopná zo seba vydať ani hláska. Sklonil sa, schmatol ma za krk a ponoril ma do vody. Metala som sa a snažila som sa jeho ruky odtrhnúť z môjho krku no boli ako okovy z ocele. Držali pevne a ani sa nepohli! Lapala som po dychu. Snažila som sa dostať nad hladinu no on ma pevne tlačil pod vodu. Veľmi rýchlo mi dochádzal kyslík. Pochopila som, že je zbytočné sa brániť. Veď aj tak sme obaja vedeli prečo sem prišiel. Prestala som sa brániť. Zavrela som oči a nechala ho nech si robí svoju prácu. „Bude to tak jednoduchšie" pomyslela som si „vyrieši to kopu problémov!". Zalapala som po dychu. Do plúc sa mi dostala voda a začala som strácať vedomie. Jeho zovretie poľavilo. Moje telo klesalo pomaly ku dnu vane. Všetko stíchlo. Nič viac som už nevnímala. Moje telo sa náhle prudko pohlo. Ešte prudšie som sa posadila a začala vykašliavať vodu. Nechápavo som sa obzerala okolo seba. San tam kľačal na kolenách pri mne. Len sme na seba pozerali. „Čo do čerta robíš!" vyšlo z neho. Nevedela som určiť, či to mal byť naštvaný, vyčítavý alebo vydesený tón. V tej chvíli som sa poobzerala po kúpeľni. Jeho mrtve telo ležalo hneď vedľa vane. Ležal v kaluži krvi. Bola aj všade po stenách. „Čo si s ním urobil?!" spýtala som sa zdesene. „Len toľko aby som ťa zachránil!" odpovedal. Vtedy som si uvedomila dve veci. Prvá spôsob ako ma priviedol k vedomiu. Druhá to, že som bola nahá! Rýchlo som schmatla uterák a prikryla si ním isté časti tela. Na moment sa na jeho tvári objavil pobavený úškrn. „Nemáš nič čo by som ja nemal" povedal. Snažila som sa spracovať to či som počula dobre. „San" začala som „videl si vôbec niekedy nahé dievča?!" spýtala som sa vážne. Jeho pohľad skĺzol na moje telo. Ešte viac som si pritiahla uterák. Pozrel sa späť do mojej tváre. „Hej videl" povedal znovu pobavene no mierne hanblivo(?). „Práve teraz" dodal. Zrazu sa zohol a chcel ma vziať na ruky. Ja som sa pohotovo odtiahla. Keby ma zdvihol uterák by mi bol nanič. I keď vlastne, pochopila som, že ma aj tak videl. Takže nemalo zmysel sa nejako extrémne snažiť to teraz zakryť. „Zvládnem to aj sama!" povedala som „zavri oči. „Načo veď som ťa aj tak vi..." „ZAVRI OČI!" prerušila som ho. Poslúchol. Obmotala som uterák okolo seba. Teda ešte som to nestihla ani dokončiť a už ma zdvihol na ruky a niesom ma do izby. „Ja viem používať aj svoje vlastné nohy!" povedala som „nemusíš ma nosiť!". „Môžeš aspoň na chvíľu mlčať a neprotestovať stále?!" mierne ma na tú postel hodil z čoho som pochopila, že je naštvaný. Zmĺkla som. Vrátil sa späť do kúpeľne. O sekundu na to už ťahal mrtve telo von. Vstala som a chcela som niečo povedať. „Mlč!" povedal a ďalej ťahal telo von z mojej izby. Sadla som si späť na postel. Keď však zmizol v momente som to využila a obliekla sa. Vrátila som sa do kúpeľne. Vypustila som vodu z vane a s jednou z handier som začala umývať kachličky a podlahu od krvi. Keď sa San objavil medzi dverami, bola som takmer hotová. Pozrela som naňho s nevinným pohľadom. „Človek ťa naozaj nemôže nechať ani na chvíľu sám!" povedal. Už neznel naštvane. Chcela som niečo povedať no držala som sa jeho príkazu aby som mlčala. „Ak to takto pôjde ďalej tak sa najbližšie ešte aj kúpať s tebou budem musieť ísť!" dodal. V tej chvíli som sa už neudržala! „Tak si ho mal nechať nech ma zabije a bol by pokoj!" povedala som naštvane. Prudko som vstala a hodila som handru na zem. V tej chvíli ku mne podišiel veľmi desivým krokom. Spravila som dva kroky vzad. Narazila som do vane a skoro v nej aj skončila no presne vtedy ma chytil za ramená. Trochu to bolelo. Pozeral mi do tváre zo smrteľne vážnym pohľadom. „Keby sme chceli aby si umrela....urobili by sme to už dávno!" povedal ešte vážnejším hlasom. Neschopná slova aj pohybu som naňho iba hľadela. Povzdychol si a pustil ma. Začal kráčať preč no vo dverách sa zastavil a obzrel sa späť na mňa. Poslušne som začala cupkať za ním. Cítila som sa ako väzeň pod papučou! Vrátili sme sa späť do obývačky. Hral tie svoje hry a ja som len sedela vedľa neho. Začala na mňa prichádzať únava. Zývla som si. Bolo mi však jasné, že on ešte spať nechce ísť, že chce ešte hrať hry a ja som sa sama do tej izby vrátiť nechcela. Hlavu som si teda položila na jeho rameno a rozhodla sa tak spať. Na moment som mala pocit, že prestal hrať. Jednou rukou ma objal okolo ramien a pritiahol si ma bližšie. Zjavne preto aby som nespadla. Potom sa už len ďalej hral neviem do kedy...
