Keď som sa mierne prebrala a otočila sa nabok, narazila som do niečoho. Bolo to teplé a mäkké no zároveň tvrdé. Keď som otvorila oči, pochopila som čo to je. Pootvoril jedno oko a slabo sa na mňa usmial. Na jeho líci sa objavila jamka. „Bežne ľudom lezieš do postele?!" spýtala som sa. „Si tu jediný človek" odpovedal a pritiahol sa ešte bližšie než bol. Jeho tvár bola viac než blízko. Naše čelá aj nosy sa dotýkali. „Hovorî ti niečo osobný priestor?!" spýtala som sa ho. Chcela som sa odsunúť no jeho ruka na mojom chrbte mi v tom zabránila. „Mala si zlý sen. Cely čas si sa prehadzovala a plakala, nedalo sa to počúvať tak som prišiel ťa utíšiť" povedal. „Máš snaď schopnosť upokojovať ľudí?" spýtala som sa mierne skepticky. „Možno" odpovedal. Bola ešte celkom tma, takže nebolo ešte ani ráno. Pochopila som, že sa z jeho zovretia nevymámim a tak som proste len ďalej šla spať.
Keď som sa znovu prebrala, bol už deň. Čo bolo ale horšie, bol on...ešte viac prilepený na mne než predtým! Jeho pokojný dych som cítila na svojom líci. Jeho pery sa takmer dotýkali mojich. Rovnako tak aj jeho mihálnice. Jeho teplé telo ma zohrievalo pod tenkým papolónom. Bolo to zvláštne. Čakala by som, že keď je mŕtvy, že bude ako mraziaci box. Zrazu sa otvorili dvere a dnu niekto vošiel. „San daj jej pokoj!" povedal Seonghwa, ktorý zastal rovno pri mojej posteli. San sa mierne protestne pomrvil a ja som sa snažila čo najviac oddialiť svoju tvár od tej jeho. Seonghwa ho zrazu schmatol za vlasy a bez jediného problému ho odtiahol preč z izby. Až keď som ich videla odchádzať som si uvedomila, že San bol polonahý. „Možno preto mi bolo také teplo" pomyslela som si. „Prepáč mu to" ozval sa zrazu Seonghwa opäť stojac pri mojej posteli. Vydesene som naňho hľadela premýšlajúc ako sa tak rýchlo vrátil naspäť! Potom som si ale spomenula, že sa vie premiestňovať. „Je ako taká pijavica. Keď sa na teba prisaje je ťažke ho zo seba dostať dole" povedal. Na to som mohla len súhlasne prikývnuť. Vyliezla som z postele a kráčala za ním dole do kuchyne. „Aké máte dnes plány?" spýtala som sa pri stole keď sme jedli. „Žiadne" odpovedal Hongjoong „môžeš si robiť čo chceš. Toto je maximálna sloboda" odpovedal. „Wow" pomyslela som si. „Môžem ti to tu poukazovať ak chceš" navrhol sa Yunho. Nadšene som prikývla. Nič nerobiť celý deň sa mi rozhodne nechcelo! Po raňajkách sme sa vybrali von. Vchod do domu bol po ľavej strane kuchyne. Bola to dlhá chodba. Ako som viac menej očakávala keď sme vyšli von, bolo tam niekoľko schodov smerom dole. Na moje prekvapenie táto časť domu bola na pevnine. Neviem prečo, myslela som si, že dom sa nachádza uprostred jazera a k pevnine budeme musieť doplávať na lodke. Okolo jazera bola malá pláž a ďalej už len les. Jazero bolo obrovské. Rovnako tak aj dom. Navonok bol asi raz tak menší než ked som bola vo vnútri neho. Co ma najviac prekvapovalo, bolo že dom zvonku vyzeral inak ako zvnútra. „Žeby nejaký magický trik?" premýšlala som v mysli. Kráčala som asi meter za Yunhom. Nekráčal rýchlo no aj tak som mu veľmi nestíhala. Viedol ma pomedzi stromy a kríky. Až teraz ked kráčal predo mnou uvedomila som si, že je vyšší asi o dve hlavy. Zrazu sme sa objavili pri skalách, z ktorých tiekol vodopád. Voda z neho dalej tiekla v malej riečke naprieč lesom. Yunho zastal pri brehu. Mierne som k nemu dobehla. „Už si niekedy lovila ryby holými rukami?" spýtal sa ma tonom akoby to bola tá úplne najbežnejšia vec na svete. Záporne som pokrútila hlavou. Začal sa vyzúvať a vyhrňať si gate. Iba som naňho nemo pozerala dúfajúc. že to nemyslí vážne. V momente ako na mňa zakýval aby som šla k nemu sa moje dúfanie rozplynulo. Stál v prostriedku rieky a kýval na mňa. Asi som nemala na výber. Proste som podišla k rieke vyzula sa, vyhrnula si svoje pyžamové gate. Až vtedy som si uvedomila čo mám vlastne celý ten čas na sebe oblečené. Zhrozila som sa. „Vážne som mala umrieť v pyžame?!" pomyslela som si „vážne ma práve v tomto videli celý čas?!". Neostávalo mi však nič iné iba si povzdychnúť a vliezť do vody. V momente ako som do nej vliezla som skoro v nej aj skončila. Noha sa mi mierne pošmykla na klzkom kameni. Yunho ma však pohotovo chytil a zabránil tomu aby som sa namočila. Stále držiac ma za ruku, ma odtiahol do stredu rieky. Vyhrnúl si rukávy. „Musíš pozorne a potichu sledovať vodu" povedal. Hneď nato prudko strčil ruku do vody tak, že vyšplechla na všetky strany. Rukami som si zakryla tvár aby mi nešplechla do očí. Keď som si ju odrkyla, Yunho v ruke držal dve ryby a šťastne sa usmieval. Za normálnych okolností by som sa tvárila nechápavo no pri pohľade na jeho usmievavú tvár som sa musela tiež usmiať. V tej chvíli mi niečo napadlo. „Máš naozaj také tesáky ako upíry?" spýtala som sa. Podišiel bližšie ku mne a mierne si čupol aby jeho tvár bola zarovno mojej. Otvoril ústa a vytasil na mňa jeho zuby. Jeho očné zuby mali naozaj tvar ako bežne upírske zuby. „Môžem sa ich dotknúť?" spýtala som sa. Prikývol. Opatrne som priblížila svoj prst k jeho zubu. Vo chvíli ked som sa ho dotkla som sa oň porezala. „Au" povedala som a prudko som odtiahla prst. Vystrašene som sa pozrela na Yunha mysliac si, že sa premení na krvilačnú beštiu a vrhne sa na mňa aby zo mňa vysal aj tú poslednú kvapku krvi. Yunho sa však tváril akoby zjedol citron. A z veľkej časti dosť znechutene. „Ďakujem" povedal zrazu načo som nechápavo naňho pozerala. Chytil mi ruku a krvácajúci prst mi strčil do vody. „Vďaka tebe som mal možnosť prvýkrát v živote ochutnať krv" pokračoval. Prekvapilo ma to. „A pochopil som prečo ju piť nechcem" slabo mi vo vode umýval prst. Zdvihol pohľad ku mne. „Chutí odporne" pustil mi ruku a vyrovnal sa. Ani som si nevšimla kedy pustil ryby na slobodu. „Naozaj si doteraz nikdy neochutnal krv?" spýtala som sa nasledujúc ho ku brehu rieky. Sadli sme si. „Nie" odpovedal. „Ako dlho si upír?!" spýtala som sa. „Pár mesiacov" pozeral do diaľky zatiaľ čo ja priamo naňho snažiac sa spozorovať aspoň minimálny náznak toho, že je naozaj upír. Vyzeral však úplne bežne. Ako normálny bežný chalan v jeho veku. Keď sme sa preschli, pokračovali sme ďalej v prehliadke lesa. Zaviedol ma na niekoľko ďalších pekných miest. Lúka neďaleko jazera. Jaskyňa smerom na sever od nášho domu. Malý cintorín uprostred hustej škôlky ihličnatých stromov. Vyzeralo to tu dosť desivo aj počas dňa. Nechcela som si to predstaviť v noci. Asi by som potrebovala plienku. A možno ani tá by nestačila. Ďalej mi ukázal malú dedinku, ktorá sídlila na okraji lesa. „Tu chodievame v krízových prípadoch kupovať jedlo a iné veci" povedal Yunho, keď sme sa krčili za kríkmi pozorujúc dedinku. „V krízových prípadoch?" spýtala som sa rovnakým tichým hlasom ako hovoril on. Prikývol „keď náhodou sa ku nám kurier nemôže dostať načas a nám prídu zásoby jedla a pitia a ostatných potrieb" povedal. Chápavo som prikývla. Potom som sa však zháčila. „Ku vám chodí kurier?!" spýtala som sa ujasňujúc či som dobre počula. „Áno" povedal „nemáme povolené opúšťať les takže si musíme všetko nechať privážať". „Prečo nemôžete opúštať les?!". „Poď môžeme sa tam ísť pozrieť, možno ti aspoň nájdeme nejaké normálne kúsky oblečenia" bola jeho odpoveď. Chytil ma za zápästie a ťahal ma smerom k dedinke. Nechcela som tam ísť, v tom pyžame som musela vyzerať akoby som práve utiekla z blázinca. „Prečo nemôžete opúsťať les?" zopakovala som svoju otázku. No úplne ma odignoroval. Mierne ma to naštvalo. Prechádzali sme sa pomedzi uličkami s obchodíkmi. „Aaa, Yunho" povedal deduško keď sme vošli do jeho malého dreveného obchodíku „dlho som ťa nevidel ako sa máš?" pýtal sa ho ďalej. Yunho sa s ním zdvorilo začal rozprávať. Ja som sa zatiaľ rozhliadala po obchodíku. Mal tu pekné a praktické oblečenie. „Máte nový prírastok?" spýtal sa deduško. Jeho pohľad som zacítila na sebe. Otočila som sa k nemu a slušne sa uklonila na pozdrav. Yunho na jeho otázku iba prikývol. „Vybrala si si niečo?" spýtali sa ma obaja naraz keď ku mne podišli. Až ma to mierne vydesilo no iba som sa nad tým pousmiala. Rovnako tak aj oni. Ukázala som na jedny legíny, ktoré boli dosť elastické a zároveň dosť teplé. Tu v lese nebolo práve najteplejšie aj napriek tomu, že bol pomaly jún. Rovnako tak som ukázala na jedny tepláky a potom na dve obyčajne tričká bielej a čiernej farby. Nechcela som nič extra iba zopár vecí. Nemala som im to ako vrátiť takže som proste vybrala to najlacnejšie ale zároveň užitočné čo tam bolo. „Budeš toho potrebovať viac" povedal Yunho a porozhliadal sa po obchode. Deduško iba súhlasne prikyvoval. „Nejaké veci si môžem požičiať predsa od vás!" hovorila som rýchlo snažiac sa zabrániť mu vyberať dalšie veci. Už teraz držal na rukách dalšie štyri tričká, dvoje nohavice, dve mikiny, bundu, topánky, niekoľko párov ponožiek a sveter. „To je síce pravda ale potrebuješ mať aj svoje veci, ktoré sú na tvoju postavu. V naších veciach budeš utopená" povedal berúc ďalšiu bundu. Ja som však nechcela aby na mňa míňal toľko peňazí. „Ja toho toľko nepotrebujem!" povedala som. Otočil sa na mňa mračiac sa. „Ale áno potrebuješ! Žijem tu dlhšie než ty! Často tu prší a je tu chladno celý rok! Sneží tu už v septembri a ten sneh je tu až do apríla! Navyše nie vždy budeme po ruke aby sme ti niečo požičali. Hlavne keď budeš chcieť ísť von sama! Nemôžeme ti stále požičiavať niečo! Musíš byť pripravená na všetko!" posledných pár viet čo povedal, ma vydesili. Nepremýšlala som nad tým, žeby som tu bola sama alebo, žeby som šla sama von do toho lesa a po jeho vetách už vôbec nie. No musela som mu uznať za pravdu. „Navyše ak je to kvôli peniazom tak sa nemusíš trápiť. Teraz si jedna z nás takže rozpočet sa delí aj pre teba" dokončil a pokračoval vo vyberaní vecí. Jediné čo mne ostávalo bolo si vyskúšať topánky či sú mi dobré a poprípade niektoré ostatné veci. Nakoniec sme odtiaľ odišli s tromi taškami. Povzdychla som si keď som kráčala za Yunhom. Zastavili sme sa ešte v malých potravinách a kúpili nejake jedlo a nejaké čistiace prostriedky. Po ceste nám ešte zopár ľudí, ktorý Yunha poznali, podarovalo kopu rôznych vecí. „Vitajte späť" povedal San stojac vo dverách keď sme kráčali po schodoch hore. Yunhovy zobral pár tašiek a kráčali do kuchyne. Všetci boli doma. Väčšina z nich sedela na sedačke a hrala hry. „Ooo, kúpil si jej oblečenie?" spýtal sa Seonghwa prezerajúc obsah tašiek. Yunho prikývol "ale iba zopár základných vecí ešte jej bude toho treba veľa" dodal. „Že zopár" pomyslela som si v hlave. „Ver mi budeš toho potrebovať raz toľko!" povedal Wooyoung, ktorý práve pri mne zastal. Pozrela som naňho mierne naštvane a mierne podráždene. Hneď sa stiahol a pokračoval ďalej ku chladničke. Chcela som si nachystať niečo na jedenie no Seonghwa mi to nedovolil. „Nikdy by ťa nenechal variť! To by bola preňho urážka! Kuchyňa je len a len jeho miesto" povedal Mingi, ktorý si tiež vyberal niečo z chladničky. Mingi. Akosik som konečne vedela jeho meno. Teda vlastne všetkých. Po večeri som sa šla osprchovať do svojej kúpeľne vo svojej izbe. Každá izba mala svoj šatník a svoju kúpeľňu. I keď mala som pocit, že tá moja izba má všetko špecialne. Pretože som bola jediné dievča v celom dome. Večer ma učili hrať hry. Seonghwa mi slúbil, že mi dovolí ochutnať rôzne jedlá o ktorých sa mi v živote ani nesnívalo. Ako dievča z bohatej a vplyvnej rodiny som musela mať nejaké chovanie. Z toho si chalani teraz uťahovali na plnej čiare pretože veľa bežných vecí som vôbec nepoznala. Snažila som sa udržať v pokoji no pri niektorých narážkach som to už nevydržala. Nakoniec som ich všetkých zmlátila vankúšom. „Dobre, dobre prepáčte vaša výsosť už sa budeme správať slušne!" hovoril Mingi kryjúc si tvár rukami. Jongho mi schmatol ruky a vytrhol vankúš z rúk. Bol dosť silný čo ma prekvapilo. Keď mi pustil zápästia po tom čo som sa upokojila, boleli ma. Zbytok večera sme hrali v pokoji hry. Ako aj predošlí deň presne o pol noci ma poslali spať. Oni tam ešte však ostali...
