Prudko som zalapala po dychu a otvorila som oči. Zdesene som sa obzerala okolo seba. Ležala som v posteli v nejakej izbe. Bola moderná, svetlá, pomerne veľká. Po mojej pravej strane lemovali celú stenu okná. Bola na nich tenká no dlhá biela záclona. Viala vo vánku vetra, ktorý do izby prenikal cez otvorené okno. Posadila som sa. Pohľad, krorý sa mi naskytol som nečakala. Cez záclonu som videla vodu. Jazero? More? Oceán? Nevedela som určiť čo to je. Vstala som z postele a podišla som bližšie. Miesto okna som uvidela pootvorené dvere na terasu. Vyšla som von. Vonku bolo teplo a slnko svietilo vysoko na oblohe. Zastala som pri zábradlí. Obdivovala som tú krásu. Bolo to jazero v doline. Okolo neho široko ďaleko boli iba stromy. Keď som pozrela dole, pochopila som, že tento dom je postavený rovno na tom jazere. „Je toto sen tesne pred tým ako umriem?" spýtala som sa samej seba. Na moment som zavrela oči. „Na sen je to až príliš krásne nemyslíš?" ozval sa zrazu pri mne hlas. V sekunde som otvorila oči a obzerala sa okolo seba. Nikto tu však nebol. Mierne ma to vystrašilo. Rozhodla som sa ísť späť dnu. Izba nebola preplnená. Bola tu manželská postel oproti nej pri stene bol pracovný stolík a stolička. Vedľa nej na stene oproti oknám boli dve nízke skrinky a dvere. Všetko tu bolo biele. Okrem stien. Tie mali akýsi modrastošedý nádych. Rozhodla som sa ísť preskúmať tento dom. Podišla som k dverám a otvorila ich. Naskytol sa mi pohľad na dlhokánsku chodbu. Po lávej strane bolo niekoľko dverí po pravej boli len jedny a potom zábradlie a schody dolu. Na druhej strane oproti dverám izby kde som bola ja, boli ďalšie dvoje dvere. Tie čo boli presne oproti, boli otvorené. No i napriek tomu, že to bolo možno aj dvadstať metrov, som videla, že je to rovnaká izba ako táto. Šla som preto ku schodom. Keď som sa pozrela dolu, mierne som zatajila dych. Na dolnom poschodí sa rozliehala obrovská priestranná miestnosť. Bola otvorená, strop siahal až zarovno tohto poschodia. Bola tam sedačka veľká možno aj pre 20 ľudí. Nad ňou bol obrovský obraz nejakého vodopádu. Bola tam veľká telka pripevnená na stene. No čo bolo najviac okúzlujúce, bola celá presklená stena rovno oproti schodom. Zo zatajeným dychom som kráčala dole schodami. V strede presklenej steny sa nachádzali dvere. Boli otvorené. Viedli na terasu. Naozaj som sa cítila ako v sne! Vyšla som von. Na moje prekvapenie, tam boli ďalšie schody vedúce dolu. Kráčala som dolu po nich až som prišla na ďalšiu terasu. Táto však mala strechu. Boli tu lehátka. Menší bar a hlavne bazén. Dívala som sa na tu krásne čistú vodu keď som si zrazu všimla, že v nej niečo pláva! Slabo som zhýkla keď sa zrazu vynoril z vody a vyliezol z bazéna akoby nič. Ohromene som naňho hľadela. Mal na sebe len kratase. Jednou rukou si prehrabol jeho mokré vlasy a kráčal ku mne.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Bol pekný. Možno v mojom veku. Zastal predomnou a skúmavo si ma premeral. „Si tu nová?" spýtal sa hlbokým hlasom. Nevedela som čo odpovedať. Netušila som kde som. Ani to či je to sen alebo realita. Nevedela som či žijem alebo som mŕtva. „To je ona!" začula som zrazu za sebou hlas. Objavil sa pri nás druhý chalan. Bol tiež pekný. Obaja sme naňho pozreli. „To je to dievča čo sem Yunho priniesol!" povedal. „Ah, tak" odpovedal prvý „v tom prípade" vystrel ku mne ruku „ma veľmi teší. Volám sa Seonghwa" odpovedal. Stále nechápajúc som mu neisto podala tú svoju. „Sun Jung" odpovedala som tichým hlasom. Slabo sa usmial. Druhý chalan ma prudko otočil k sebe a tiež mi podal ruku „San" odpovedal veselo. Vôbec som nechápala čo sa deje. No skôr než som si to uvedomila ma tlačil dnu. Posadil ma na sedačku medzi ďalších 5 chalanov. Tí na mňa pozerali rovnako vyjavene ako ja na nich. „To je ona?!" spýtal sa jeden z nich šiesteho, ktorý si práve prisadol. Prikývol. Začínala som si byť stále viac a viac istá, že toto celé je len sen! „Toľko pekných chalanov okolo mňa a tento obrovský dom" hovorila som si v duchu „to musí byť jedine sen!". „Nie je to sen už som ti to povedal!" zdesene som sa otočila na chalana po mojej pravici. „Ty!..." ukázala som naňho prstom „ty...vie...vieš či...čítať myšlienky?!" vykoktala som zo seba. Zahryzol si do pery. „Wooyoung nedes ju hneď od začiatku!" napomenul ho ten čo sa volal Seonghwa alebo tak nejak. Teraz bol už ale prezlečený. Na stolík pred sedačkou položil niekoľko pohárov s vodou. „Kde to som?!" spýtala som sa keď mi jeden podával. Pohľadom som prešla po všetkých. „V našom dome" odpovedal jeden po mojej ľavej strane. „Presnejšie povedané, nachádzaš sa v našom dome uprostred lesa široko ďaleko od ľudí" odpovedal San, ktorý sedel na zemi vedľa Seonghwu. „Kto ste?!" spýtala som sa. Zavládlo ticho. Všetci zneisteli. „Ehehe...to asi necháme na neskôr" pokračoval San. „Prečo?!" spýtala som sa. „Pretože teraz si ešte stále v šoku z toho čo sa ti stalo a nemyslím žeby si to pochopila správne" odpovedal vážne. Vtedy som si spomenula „čo sa mi stalo?!" spýtala som sa a pohľadom som opäť blúdila z jedného na druhého. „Prechádzal som sa akurát pod útesom keď som videl ako ťa niekto sotil z útesu a následne utiekol" hovoril ten čo si sem sadol ako posledný. „Akosik som sa spontánne rozbehol a zachytil ťa skôr než si dopadla hlavou na skaly" dokončil. „Takže si ma zachránil!" povedala som potichu. Kútikom oka som videla, že prikývol. „Prečo si to nepamätám?!" premýšlala som nahlas. „Myslím, že si bola ešte pod vplyvom uspávacích látok" odpovedal. Premýšlala som. Mohlo to tak byť. „Prečo ťa vlastne niekto zbodil z toho útesu? Prečo ťa chceli zabiť?" spýtal sa San. „Moji rodičia" začala som hovoriť a zároveň si to uvedomovať „chceli sa ma zbaviť pretože som nechcene dieťa. Pretože som sa narodila ja a nie ich očakávaný syn. Preto sa rozhodli ma zabiť" dokončila som. „Takže si oficialne mŕtva osoba" povedal San. Pozrela som naňho no iba som prikývla. Do očí sa mi nahrnuly slzy. „Ber to z tej lepšej stránky" ozval sa zrazu jeden po mojej ľavej strane. Pozrela som ňaňho „bez nich ti bude lepšie!" dodal „je tu dosť miesta aj pre teba" povedal a usmial sa na mňa. „Chcete...chcete aby som tu bývala s vami?!" spýtala som sa mierne prekvapene ujasňujúc si to. Všetci jednohlasne prikývli. Ostala som pozerať s pootvorenými ústami. „Popravde" začal San po chvílke „sme na tom podobne. Tiež sme mŕtvy". „San!" napomenul ho Seonghwa a štuchol doňho laktom. „Čo? Veď je to pravda!" pozrel naňho San. Seonghwa sa mierne mračil. Vyzeral pri tom trochu vtipne. Až sa mi na moment zdvyhli kútiky pier do úsmevu. „Čo ste upíri alebo čo?" spýtala som sa zo sradny. „Nie všetci" odpovedal San smrtelne vážne! Môj úsmev v sekunde zmizol. „Upír je iba Yunho" dodal. Ohromene som naňho pozerala. Potom aj na ostatných. Pochopila som však, že nežartuje. Naprázdno som prehĺtla. „A čo ste vy ostatný?" spýtala som sa neisto. „Seonghwa, Hongjoong a ja sme démoni, Yeosang je anjel, Mingi a Wooyoung sú čarodejníci a Jongha ešte nevieme ale predpokladáme, že padlí anjel alebo démon" odpovedal rovnako vážne. V tej chvíli sa mi z ruky vyšmykol pohár a padal na zem. Našťastie ho ale Wooyoung chytil hneď ako mi vypadol. S ústami dokorán neschopná slova som na nich hľadela. „Vravel som, že máme počkať!" povedal Seonghwa mierne podráždene „teraz si ju len zbytočne vydesil!" opäť napomínal Sana. „Pýtala sa! Tak som odpovedal!" obraňoval sa San. Pustili sa doňho aj ostatný. Seonghwa mu chcel ďalej nadávať no ja som ho prerušila mojim zdvihnutím ruky. „Dobre" povedala som a zhlboka sa nadýchla. Všetci na mňa pozerali. „Dobre" zopakovala som „tažke mám žiť pod jednou strechou s ôsmimi chalanmi, ktorý vlastne ani nie su ľudia?! Chápem to správne?!" stále som sa to snažila spracovať. Všetci prikývli. „Okay" odpovedala som „toto asi chvíľu potrvá kým to spracujem" povedala som a zobrala si od Wooyounga môj pohár. Celý som ho vypila na jeden glg. „Vravel som to!" precedil Seonghwa pomedzi zuby pohľadom vraždiac Sana. Celkom by to dávalo aj zmysel. Bývali uprostred lesa totálne odrezaný od sveta. Okrem nich tu nik iný nebol. Teda aspoň som si to myslela. „Je tu okrem vás ešte niekto ďalší?!" spýtala som sa. „Nie iba my" pokrútil hlavou San. „Koľko máte rokov?!?" spýtala som sa. „Nie sme starší než ty. Nežijeme dekády. Toto je náš prvý život" odpovedal. „To znamená?". „Seonghwa a Hongjoong majú 21 ja a zbytok máme 20 a Jongho má 19". „Myslím, že to spracovala pomerne rýchlo" povedal jeden z nich. „A ty?" opýtal sa Wooyoung. „Čo ja?" pozrela som naňho. „Koľko máš rokov?" opýtal sa. „18 čoskoro 19" odpovedala som. „Takže si tak stará ako Jongho" ozval sa San. Prikývla som. „To je celkom fajn" zhodnotil. Teraz som si nebola istá ako to mám chápať. „Nikto ťa nechce zjesť! Prestaň myslieť na blbosti!" povedal Wooyoung. „A ty mi prestaň čítať myšlienky!" skríkla som naňho. Zarazil sa. Ostatný sa začali pobavene smiať. „Prepáč nemôžem za to. Ide to spontánne. Proste počujem všetko čo si myslíš" odpovedal ospravedlňujúco. „Och!" ozval sa zrazu San a vstal „tá izba v ktorej si sa prebrala" povedal a ukázal prstom hore smerom k izbe „je odteraz tvoja. Jediný problém bude asi oblečenie ale aj to nejako vyriešime" odpovedal. „Môžme si ho nechať priviezť spolu so stravou" odpovedal jeden. San súhlasne prikývol. Prekvapene som naňho pozrela. „Vy jete normálne jedlo?!" spýtala som sa. Seonghwa prikývol „z niečoho žiť musíme. To, že nie sme ľudia neznamená, že nie sme hladný" odpovedal a vstal. „Ja som myslela, že...že sa kŕmite krvou" odpovedala som. „Jedine tak Yunho ale aj ten to odmieta" povedal kráčajúc smerom ku kuchynskej linke. Až vtedy som si všimla, že pod schodami sa nachádza obrovská kuchynská linka. Všetko v tomto dome bolo biele alebo z dreva a skla. Vyzeralo to ale pekne. Páčilo sa mi to. „Takže 8 bytostí, ktoré sa stravujú ako bežný ľudia" pomyslela som si „no aspoň neumriem od hladu. A aspoň ma nik nezje na raňajky". Cítila som ako sa Wooyoung chystá mi niečo odpovedať. Prebodla som ho pohľadom „ani to neskúšaj!" odpovedala som mu a vstala. Šla som za Seonghwom do kuchyne. „Si hladná?" spýtal sa ma. Prikývla som. Spravil mi francúzske toasty. Nadšene som ich zjedla. Boli naozaj dobré. „Máte aj nejaké špecialne schopnosti?" spýtala som sa keď si aj ostatný posadali ku stolu. „Viem bežať rýchlo, mám obrovskú silu, dokážem vyskočiť zo zeme na desať poschodovú budovu" povedal Yunho. „Také bežné pre upíra" pomyslela som si. „Som čarodejník, viem toho veľa" odpovedal mi ďalší. Nepamätala som si jeho meno. „Viem lietať" odpovedal mi slabunkým no dosť hlbokým hlasom ďalší. To ma vcelku nadchlo. „Akože máš fakt naozajstné kríkla?!" spýtala som sa. Prikývol. „Môžem si s tebou niekedy zalietať?!" spýtala som sa nadšene. „Spomaľ dievča" povedal pobavene San, ktory sa pri mne objavil ani neviem kedy „Yeosang je veľmi hanblivý a dosť tichý. Musíš ísť naňho pomaly" dodal. Chápavo som prikývla. „A ty?" spýtala som sa ho. „Dokážem počuť zvuky vo vzdialenosti 10tich kilometrov" povedal. „Iba to?" spýtala som sa mierne sklamane. Zrazu priblížil svoju tvár bližšie ku mne. Ostatný hneď spozorneli. Ja som na moment zatajila dych. „Ostatné je zatiaľ tajomstvo" povedal pobavene a oddialil sa. Prebodla som ho pohľadom. „To aby som si dávala pozor na všetky zvuky" pomyslela som si. „Ew" odpovedal Wooyoung. „Prestaň!" skríkla som naňho. „Prepáč, prepáč" hovoril no vyzeral, že sa dobre zabáva. Pohľad som otočila na Seonghwu a jedneho ďalšieho, ktorý sedel vedľa neho. Obaja prestali jesť. Pozreli na mňa. Zo záujmom som na nich hľadela. „Viem sa premiestňovať a prechádzať cez steny" povedal Seonghwa. „Viem meniť podoby" odpovedal ten vedľa neho. Povzdychla som si „nič z toho čo ste mi povedali neni špecialna schopnosť!" mierne som sa sťažovala „všetko je to bežné na....bytosti ako ste vy! Čakala som niečo naozaj špecialne!". „Tak prepáč, že sme ťa sklamali" odpovedal ten vedľa Seonghwu. Myslím, že sa volal Hongjoong. „Možno Jongho prekvapí" odpovedal ten, ktorého meno som si nepamätala. Bolo to niečo na M. „To je pravda!" pridali sa ostatný. „U Jongha ešte nevieme čo vlastne je. Vždy sa to prejavý až keď dovŕšiš 20ty rok života" objasnil San. Chápavo som prikývla. Až do neskorého večera som ich ničila otázkami. Nakoniec ma presne o 12stej donútili ísť spať...
