Hra

2.

Pre Olivera boli nasledujúce dni tie najťažšie v jeho živote. Nie len preto, že sa musel vyrovnávať so smrťou rodičov, ale aj preto, že musel vybavovať pohreby a musel znášať svojho. Aj keď to možno znelo hrozne, ale čím viac trávil čas so svojim bratom, tým viac mal pocit, že niečo nie je v poriadku s jeho bratom. Vedel pochopiť, to že prišiel o rodinu, ale nedokázal porozumieť jeho nenávisti. Samozrejme aj Oliver to všetko znášal ťažko, ale jeho brat.... jeho brat sa sústredil iba na pomstu. Nič iné ako pomsta ho nezaujímalo. A to Olivera veľmi trápilo.

„Si pripravený ísť?" Spýtal sa Oliver svojho brata. Nevedel si ani predstaviť, čo práve v tej chvíli prežíval jeho brat.

„Môžem byť niekedy na niečo také pripravený?" Lukas už nemal prečo žiť a jediné čo ho udržiavalo pri živote bola pomsta. A aj keď vedel, že za to čo sa stalo jeho brat nemohol, tak... musel niekoho obviňovať a poruke bol práve Oliver. Chcel sa k bratovi správať lepšie, ale nedokázal to.

„Prepáč, nechcel som."

„To nič, radšej už poďme." Povedal Lukas, pretože vedel, že by to všetko skončilo hádkou. Hlavne preto, že vedel, že jeho sa Oliverovi nepáči to, že by mal niekomu ublížiť – i keď samozrejme nie fyzicky len psychicky. Ale to vedel dopredu, že to Oliver nebude chcieť spraviť, vždy bol zbabelec a všetko za neho robili rodičia.

„Naozaj tam chceš ísť?" Spýtal sa ho Oliver.

„Naozaj sa ma pýtaš, či chcem ísť na pohreb manželky, dcér a našich rodičov? Nechcem tam ísť, ale musím...." Musel sa s nimi rozlúčiť, a musel nejako prinútiť Olivera aby spravil to čo chce. Aj keď by si to najradšej spravil sám, ale vedel, že dvadsať ročné dievča sa asi nezamiluje do chlapa, ktorý je na vozíku. A preto potreboval aby mu jeho brat veril. A hlavne dúfal, že mu jeho plán vyjde a bude môcť pokračovať v pomste.

„Prepáč, ja len, že ešte nie si úplne v poriadku a vieš, čo hovoril lekár a..."

„Seriem na to čo povedal lekár. Ide o moju rodinu a preto tam musím byť. Poďme už lebo to s tebou tu už nevydržím." Hrozne ho Oliver štval takými hlúpymi otázkami, ktoré musel počúvať posledných pár dní odkedy ho pustili z nemocnice.

Aj keď Oliver vedel, prečo sa Lukas správal tak ako sa správal, ale aj tak očakával aspoň nejakú vďačnosť za to čo pre neho urobil. Nie len že sa posledných pár dní o neho staral odkedy ho pustili z nemocnice, ale aj preto, že vybavil všetko okolo pohrebov. Ale mal pocit, akoby si Lukas neuvedomoval, že aj on prišiel o svoju rodinu a .. nebolo to pre neho najľahšie. Akoby to bola samozrejmosť, že to bude vybavovať on. Ako vedel, že to tak bude len čakal trošku iné správanie. A hlavne aj to že na neho tlačil s tým, že musí byť s niekým koho ani nepoznal. Že musel ublížiť niekomu, kto možno za to ani nemohol.

...

Ani jeden z bratov by si nikdy nebol pomyslel, že raz budú pochovávať svojich rodičov spoločne. A ešte k tomu aj s Lukasovou rodinou. A aj prítomný na pohrebe by to nikdy nepovedali, nikto by si ani len nepomyslel, že by skoro všetci zomreli naraz. A možno aj preto ich prišlo tak veľa. Každý to chcel vidieť na vlastné oči a počuť aj od ostatných ich verziu toho čo sa stalo. Každý mal svoju verziu a nerobilo im problém si ich navzájom zdieľať aj na pohrebe. Keď sa Oliver poobzeral po prítomných ľuďoch zistil, že skoro nikoho nepozná a uvedomil si, že skoro všetci prišli len kvôli klebetám a nie kvôli tomu, že by sa chceli rozlúčiť s jeho rodičmi. A hlavne prišli aj preto lebo všetci vedeli, že budú robiť aj pohostenie po pohrebe. A každý sa chcel ocitnúť v ich dome a hlavne chceli vedieť ako je to teraz medzi bratmi. Keďže každý vedel, že nemajú najlepší vzťah, dokonca sa dá povedať, že sa nemali ani trošku radi. A to bol aj dôvod prečo Oliver odišiel.