Hra

3.

Samanthu už ubíjalo to ako sa k nej správal Max. Vedela o tom, že sa o ňu určite bojí, ale zdalo sa jej že to už možno aj preháňa. Veď predsa už dávno nebola malé dieťa, ktoré by potrebovalo byť pod kontrolou dvadsaťštyri hodín denne. A aj keď sa ho snažila nejako presvedčiť, že to všetko zvládne sama, tak to skončilo tak ako dnes. Bude v obchode s opatrovateľkou a dvomi mužmi, ktorých predtým nepoznala. Nerozumela tomu, prečo bol jej brat vždy taký opatrný, prečo stále musela byť s niekým. Nevedela čoho sa bál.

„A tieto šaty sa Ti nepáčia?" Spýtala sa jej Margreth už asi miliónty krát.

„Nie." Odpovedala Samantha, sama si uvedomovala, že sa pravdepodobne nesprávala najlepšie k žene, ktorá ju vychovala, ale potrebovala byť sama – potrebovala sa nadýchnuť. A to sa s Margreth za zadkom nedalo.

„Ale veď sú také krásne a..."

„A hlavne detské, som už dospelá a preto by som chcela niečo... trošku dospelejšie. A reprezentatívnejšie. Hlavne preto, že si hľadám prácu a tam kde by ma možno aj zobrali potrebujem vyzerať trošku inak. Nemôžem tam vyzerať na dvanásť."

„Sam ,obe vieme, že brat Ti nikdy nedovolí pracovať a ešte mimo Vašu firmu. Čiže preto sa netráp a choď si vyskúšať tieto šaty." Snažila sa ju Margreth presvedčiť. A skoro aj Samantha nesúhlasila, ale zrazu si uvedomila, že by mohla využiť príležitosť a ujsť. Teda nie úplne ujsť, ale len tak na chvíľku sa vypariť a spoznať mesto sama. Už to bolo pár rokov kedy bola doma a vedela, že sa toho v meste muselo zmeniť veľa. Preto súhlasila, zobrali si šaty od Margreth a išla ku kabínkam. „Som veľmi zvedavá, ako budú na tebe šaty vyzerať. Určite budeš krásna a ..."

„Vieš, čo mohla by si mi ešte doniesť ten svetrík k týmto šatom, čo sme pozerali pred tým? Ten modrý." Snažila sa ju Samantha odlákať od seba. Vedela, že to je jej jediná príležitosť na to aby mohla ujsť.

„Ach , áno pamätám si ho. Bude úplne k týmto šatám. Idem ti poň. Za chvíľku som tu." Povedala Margreth a odišla.

Samantha položila šaty na najbližšiu poličku, poobzerala sa či ju nevidí nikto z jej ochranky a videla, že obaja sa veľmi nudili a preto si ju nevšímali. Ešte poslednýkrát sa obzrela, že kde sa nachádza Margreth a už bez ďalšieho obzretia sa vybrala preč z obchodu. A aj keď sa cítila voľná keď konečne vyšla z obchodu vedela, že musí čo najskôr opustiť nákupné centrum, lebo veľmi dlho nebude trvať, kým si všimnú, že nie je v kabínke a že ušla.

Samantha sa tak ponáhľala z nákupného centra, že si ani nevšimla, že ju niekto prenasleduje. Jedine vedela, že jej nie je v pätách nikto koho by poznala. Išla tak rýchlo, že skoro až bežala, zastala až keď bola v malej uličke kde vedela, že by ju nikto nenašiel. A až vtedy si uvedomila, že čo to vlastne spravila. V jednom momente rozmýšľala aj nad tým, že by sa vrátila naspäť, ale vedela, že keby to spravila, tak by už nikdy nemala takúto príležitosť. Vedela, že po dnešnom dni ju jej brat bude ešte viacej strážiť a bude môcť byť rada, ak ju ešte niekedy niekam pustí, bude rada, že ju nezavrie v doma a ona už nikdy z neho nevyjde.

Oliver ju sledoval, dúfal, že si ho nevšimla, ale keď videl aká je vystrašená vedel, že zatiaľ je vo výhode, lebo o ňom nevedela. Rozmýšľal akoby bolo najvhodnejšie ju osloviť, lebo popravde sa mu nechcelo ju sledovať celý deň, mal na pláne aj niečo iné ako len sledovať niekoho ako ona. Ale jedno vedel, že nemôže ísť na to veľmi rýchlo, lebo by mohol všetko pokaziť. A druhú šancu už mať nebude. Ale vedel, že to dlho trvať nebude, lebo videl, že je stratená a nevie čo má robiť.

Samantha ešte dlho rozmýšľala nad tým kam by mala ísť, nepoznala toto mesto i keď sa v ňom narodila. A preto sa rozhodla pôjde tou ulicou ďalej, čím sa dostane ešte ďalej od nákupného centra a od toho aby ju chytili. Čím išla ďalej tým sa cítila slobodnejšia. Každým krokom sa cítila slobodnejšia a konečne mala pocit, že môže byť šťastná.

Prechádzala okolo veľa kaviarní a malých obchodíkov, ktoré boli v tých uličkách, ktoré sa rozhodla preskúmať. A rozhodla sa, že by si možno mohla dať kávu alebo niečo k prechádzke.

„Dobrý deň, poprosím Vás kávu s mliekom so sebou." Povedala a obzerala sa okolo seba. Ale nerátala s tým, že keď si bude od nej predavač pýtať peniaze, zistí, že ich nemá. Ani jej nenapadlo, že by sa niečo také mohlo zdať. Myslela si, že by nejaké drobné mohla mať v kabelke.

„A vy ste z kade prišli, keď nemáte so sebou peniaze. Ja nie som charita, nerozumiem čo..." Oliver v tom čo sa práve dialo videl príležitosť, bude vyzerať ako hrdina.

„Ja to zaplatím a ja si dám to isté čo slečna." Povedal Oliver z poza Samanthy. Ona sa na neho prekvapilo otočila.

„Ja ...to nemusíte, ja.."

„Nemusím, ale počul som, že nemáte so sebou peniaze a prišlo mi vhodné Vás zachrániť pred predavačom. Poznám ho a viem, že nie je veľmi príjemný." Zaklamal Oliver, nikdy predtým toho predavača nikdy nevidel, ale vedel, že ju musí čo najviac ohúriť.

„Ďakujem Vám, neviem ako by som sa Vám mohla odvďačiť. Musel sa v duchu pousmiať, lebo všetko mu hralo do kariet.

„To je v poriadku. Rád pomôžem niekomu kto to potrebuje." Povedal Oliver keď si zobral od predavača kávu a zaplatil za obe kávy.

„Ďakujem." Povedala znovu Samantha.

„Ale možno by ste sa mi niečím mohli odvďačiť." Povedal Oliver a dúfal, že to neprehnal, že nezašiel za nejakú hranicu.

„Áno a čím?" Spýtala sa ho Samantha.

„Ak sa nikam neponáhľate, tak by ste mi možno mohli robiť trošku spoločnosť pri tejto káve. Viete som zvyknutý, že kávu pijem vždy s niekým." Povedal Oliver a očakával, že jej odpoveď bude kladná.

„Popravde sa nikam neponáhľam, len tak sa trošku túlam mestom a rada Vám budem pri nej robiť spoločnosť ako poďakovanie." Povedala s úsmevom Samantha. Keď ju videl usmievať sa tak na moment stratil slová z toho ako nevinne vyzerá. Keď bol takto blízko a videl ju, na chvíľku zapochyboval o tom čo chce urobiť. Ale veľmi rýchlo si uvedomil, že kto je ona a prečo a hlavne pre koho to robí.

„Ďakujem, asi nie ste stadiaľto však?" Spýtal sa jej.

„Popravde som, ale dlho som tu nebola. Študovala som v zahraničí a nejako nikdy nebol čas na to prísť domov. Teraz som tu po niekoľkých rokoch a dúfam, že už nikam nebudem musieť ísť." Povedala mu Samantha úprimne. Naozaj v to dúfala, potom čo stratila oboch rodičov, chcela byť s bratom. Chcela byť so svojou rodinou, aspoň tou, ktorá jej už len zostala.

„Tak to dúfam," povedal Oliver a vtedy ho napadlo, že sa jej musí spýtať na meno, hlavne preto aby sa nepreriekol, keďže on ho už pozná. „Chcel som sa spýtať na Vaše meno, keďže tu spolu strávime nejakú malú chvíľu." Povedal jej.

„Och, áno ja som Samantha a vy ste?" Spýtala sa ho.

„Ja som.. Albert." Zaklamal jej Oliver, vedel, že jej nemôže povedať svoje skutočné meno, aj keď vedel, že ona pravdepodobne o ňom neviem, ale nemohol nič riskovať. A hlavne ak by sa pred niekým preriekla, to by pre neho mohlo znamenať katastrofu.

„Teší ma Albert."

„Aj mňa Samantha. A čo keby sme si aj potykali, lebo sme skoro rovnako starý." Oliver to chcel trošku posúriť. Potreboval sa jej čo najskôr dostať poď kožu.

„Súhlasím." Zasmiala sa Samantha, nevedela prečo, ale s týmto neznámym človekom sa cítila šťastne a slobodne, konečne sa cítila tak ako chcela. A to v jeho spoločnosti trávila naozaj len chvíľku.

Ahojte,

Po dlhšej pauze som spať. Ospravedlňujem sa, že tak dlho nebola nová časť, ale nedokázala som sa prinútiť niečo napísať. Ale pretože sme teraz v karanténe, tak je tu nová časť.

Dúfam, že sa Vám bude páčiť a ďakujem za každé prečítanie, vote a komentár.