Hra

5.

Samantha nedokázala uveriť tomu, čo cítila. Zdalo sa jej to ako sen. Aj keď ho veľmi dobre nepoznala, mala pocit, že jej konečne niekto rozumie a chápe ju. A že ju neberie ako malé dieťa, ktoré treba ochraňovať a skrývať. Celá zasnená išla domov a hoci sa obávala toho , čo ju bude čakať doma, nechcela si dať nikým pokaziť náladu. Dokonca ani Maxom.

„Kde si bola? Myslíš si, že je to len tak odísť niesť niekam bez toho aby si niekomu niečo povedala? Mohlo sa ti niečo stať a ..." Sam ešte ani nestihla otvoriť dvere na ich dome a jej brat už na ňu kričala. Rozumela prečo to robil, ale zároveň dúfala, že by to jej brat mohol pochopiť. Že by možno mohol chápať tomu, že aj ona chce žiť a nie len prežívať. „Tak už mi konečne odpovieš?" zakričal na ňu Max.

„Ja potrebovala som trochu priestoru pre seba a ..."

„jasné, ako inak, vždy myslíš len na seba a všetko okolo teba ťa nezaujíma. Uvedomuješ si, že sa ti niečo mohlo stať a ..."
„Ja viem, prepáč Max, ja som to nechcela, ale ... potrebovala som trošku mať aj priestor pre seba a chcela som slobodne dýchať. Ale to s nimi za chrbtom sa nedalo." Možno by dokázala pochopiť, keby ju púšťal iba s Margreth, ale so všetkými tými mužmi za chrbtom sa cítila ako väzeň.

„Aha, takže to mám chápať tak, že chceš kade tade behať sama? Potom čo si dnes spravila? Potom ako si zmizla len tak? Nato môžeš zabudnúť. Oddnes ťa budem strážiť ešte viacej, to si môžeš byť istá." Max si uvedomoval, že je jeho sestra mladá a chcela by si aj ona trošku užiť život, možno ísť s kamarátmi von, ale vedel, že pritom čo robí sa to nikdy nebude môcť stať. Vedel, že ak by sa mu chcel niekto pomstiť, tak by to bolo najlepšie cez jeho sestru. A to nemohol dopustiť.

„Max, prosím. Chcem len trošku času pre seba. Nič viacej." Samantha tomu nerozumela, tak ako vždy. Nechápala tomu, prečo to robí a ani tomu, prečo nemôže mať aspoň trošku priestoru preto aby vôbec niekoho spoznala. Aby si našla aspoň jednu kamarátku, ktorej by mohla dôverovať. Nemala nič. Žila v krásnom zámku, z ktorého nikdy nebude môcť odísť.

„Povedal som, že oddnes nebudeš nikdy sama. A ešte raz sa to bude opakovať, tak ťa pošlem opäť k tete do zahraničia. A obaja vieme, že tam nechceš ísť. Tak si veľmi rozmysli, ako sa budeš správať." Max vedel, že to bude na jeho sestru platiť. Vedel, že nemá rada ich tetu. A vedel, že týmito vyhrážkami ju udrží u seba tak dlho ako to len bude možné. Poznal svoju sestru a vedel, že je ľahko manipulatívna, čiže vedel, že vyhral. Hlavne keď sa jej pozeral do očí. Videl v nich, že týmto zabil aj ten malý odpor v nej.

A hoci by to čo si Max myslel bola možno aj pravda, ale nemohol vedieť, že jeho sestra niekoho spoznala a kvôli tomu pocitu, ktorý v nej vyvolával, by najradšej porušila všetky zákazy sveta.

„Choď sa prezliecť a potom príď na večeru. Čakáme už len na teba." Povedal Max.

„Nie som hladná." Bola na neho nahnevaná a nechcela ho v tej chvíli ani vidieť. Vedela, že to čo robí je len pre jej dobro, ale aj tak nevedela pochopiť prečo je k nej takýto. Nikdy to nechápala.

„Povedal som, že sa máš ísť prezliecť a potom prídeš za nami." Povedal jej Max potichu, čo bolo ešte horšie akoby na ňu kričal. A to si uvedomovala aj Samantha a preto sa mu už rozhodla neodporovať a išla spraviť to čo od nej chcel.

Kým sa Samantha prezliekala, nevedela, že ma večeru prišla aj návšteva Maxov kamarát. A ani jeden z nich nevedel, aké sú Maxove plány s oboma.

Ahojte, po veľmi dlhom čase som sa opäť vrátila k písaniu. Dúfam, že sa Vám časť páčila a ďakujem za každé prečítanie, komentár a vote.