Home for different

21. 過去 2/2

Miesto výletu sme išli do nemocnice. Trvalo im dlhšiu dobu, kým ma prehovorili, aby som išiel s nimi. Zobrali ma ku mladej doktorke, ktorá má skontrolovala. Potom ešte zavolali nejakého doktora v bielom plášti. Prišiel ku mne a milo sa usmial.

„Ahoj, som Gregory Adams. Som psychiater, prišiel som ti pomôcť." usmial sa na mňa. Pre istotu som cúvol a pozrel sa na môjho nového kamaráta. Volal sa Easton Klein. Dal mi aj cukrík.

„Čo keby si niečo o sebe povedal?" usmial sa a privrel oči.

„Ja..ja som Florián Stone. A toto je pán Thomas." potichu som povedal a ukázal mu medvedíka.

„Ten je pekný, odkiaľ ho máš?" kľakol si ku mne.

„Ten je môjho bračeka, že vraj je teraz na lepšom mieste." usmial som sa a macka som si pritisol ku hrudi.

„A kde máš otca?" otca? Nikdy som o ňom nepočul, len som mykol plecami.

„Má ešte niekoho iného?" otočil sa na môjho nového kamaráta. Ten len záporné pokrútil hlavou.

„Svoju matku zastrelil a jeho otec je už päť rokov mŕtvy. Jeho rodina ho nechce zobrať takže pôjde pravdepodobne do detského domova." rozprával sa s Gregom. Greg prikývol.

Dlhú hodina sa o niečom rozprávali. Ja som sa zatiaľ hral s pánom Thomasom. Mňa aj pána Thomasa to už prestalo baviť a tak sme začali preskúmavať nenápadne miestnosť.

„Florián?" zvolal na mňa kamarát Easton.

„ Áno?" otočil som sa na neho a pána Thomasa si pritiahol viac k hrudi.

„Počkáš tu chvíľu? S pánom Gregom musíme ísť na chvíľu preč." usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätoval a prikývol.

„Dobre, hneď sme späť. Hlavne nič neznič." posledný krát sa na mňa pozrel a už ho nebolo a ja s Thomasom som mohol ísť prehľadávať.

Všade bolo kopu papierov a rôznych dokumentov spolu s fotkami. Na každej fotke bol vždy iný človek. Na čo potreboval toľko fotiek iných ľudí? Pozná ich všetkých? Po chvíli ma prestalo baviť sa prehrabávať papiermi na stole a tak som začal pozerať šuflíky.

V jednom boli samé papiere, v druhom boli nejaké plastové krabičky. Otvoril som tretí a v ňom bola fotka. Na fotke bol Greg, nejaká žena a jedno dievča a chlapček. Vyzerali šťastne, chcel som zažiť to isté. Dúfam že sa môj braček vráti skoro, aby sme mohli byť zase spolu a hrať sa s pánom Thomasom.

Zobral som fotku do roku a pritiahol si ju k hrudi. Vedel som , že oproti mojej rodine bola tá jeho iná, lepšia. Chcel som tiež zažiť ten úsmev , ktorý ma pán Greg na fotke.

Dvere sa otvorili a v nich stalo malé dievčatko a vysoká žena. Žena mala dlhé gaštanové vlnité vlasy a modré oči ako more, ale za to dievčatko malo čokoládové vlasy zapletené vo vrkoči a krásne modré oči ako obloha.

Žena sa na mňa prísne dívala a začala na mňa kričať:„ Čo si to dovoľuješ sa hrabať v cudzích veciach, to ťa doma nenaučili ako sa máš správať? Čo tu vlastne robíš?!"

Žena si schovala dievčatko za seba a ja som pred ňou stal celý vystrašený. Nie, znova nie. Začal som cúvať,ale žena sa pomaly približovala ku mne a zvyšovala hlas. Nič som jej nerozumel, len som videl ako otvára a zatvára ústa.

„ P-rosím, n-ie, do-sť. N-ič zlé som ne- urobil. " hlas sa mi triasol a často som sa zakoktával, ale žena neprestala kričať. Sadol som si do kúta miestnosti a stočil sa do kĺbka a zatvoril oči. Keď som sa pozrel na ženu zase som videl toho netvora čo som predtým zabil.

Prečo tu je znova? Nemal by byť mŕtvy? Stačí, nechcem, nechcem ho znova vidieť. Zrazu ma obliala temnota. Nič iné tu nebolo okrem temnoty.

Blúdil som ňou,ale zrazu som započul hlas. Bol milý a známy, pôsobil tak láskyplné. Rozbehol som sa za hlasom.

***********

Ocitol som sa vo svojej rozhádzanej izbe. Vedľa mňa kľačala Kyra a niečo po mne kričala. Chcel som jej odpovedať, ale proste to neišlo. Mohol som sa len dívať a nechať slzy stekať po svojich lícach. Neviem ako dlho to trvalo ,ale potom prišla moja záchrana. Greg.

Nasilu mi dal tabletky. Nechcel som ich ,ale musel som. Aby som sa ukľudnil. Posledné čo som videl bol ustaraný pohľad Grega. Potom ma už len pohltila pokojná temnota.

**********
Keď som sa zobudil vonku panovala tma. Moja izba bola tak trochu uprataná, ale stále tu bol bordel. Pomaly som sa postavil a obliekol si čisté oblečenie a zišiel dole po schodoch.

Z obývačky vychádzalo slabé svetlo. Nakukol som tam a videl som Kyru a Antonyho. Len tam tak ticho sedeli a dívali sa do blba.

„ Kde sú ostatný?" Tý dvaja sa nalákali a rýchlo sa pozreli mojím smerom. Asi boli až moc zábraný svojimi myšlienkami.

„ Spia." hlesla Kyra a odvrátila zrak ku oknu. Sadol som si na svoje zvyčajne miesto pri okne na sedačke.

„. Prečo nespíte aj vy?"

„ Kyre sa nedá spať a ja noo...proste spať nechcem." vyzerali obaja podozrivo. Čo sa stalo potom čo som zaspal?

„Ky-" ani som nestihol dohovoriť a už odišla preč. Nechápavo som sa pozrel na Tonyho a ten len mykol plecami. Nechal som ho tak a rozbehol sa za ňou.

Toto nemohlo skončiť dobre.

_________________🖤__________________

Ahojte.
Po veľmi, veľmi dlhej dobe je tu nová časť. Myslela som si že vyjde skoršie, ale kvôli návalu úloh počas karantény sa to nedalo a tak tiež ma nič ani nenapadlo. Možno cez prázdniny budú časti vychádzať častejšie, ale nechcem nič sľubovať. 😅

Dúfam že sa vám aspoň táto kapitola páčila. Budem vaša za vaše názory a hviezdičky. Užite si deň. ☺️

Ahojte.