Moon and Fire

11. Hora

       Ako Animo povedal, okolo obeda sme už pri hore.
       ,,Budem hádať. Nechceme strácať čas. Nebudeme ju obchádzať, ale pekne pôjdeme cez ňu."
       ,,Presne si to trafila." zasmeje sa. Skvelé! Nikdy som po ničom inom nesnívala ako ísť cez horu v zázračnej krajine a unavená. Pri tom je veľká pravdepodobnosť, že tam na nás niečo vyskočí z nejakej jaskyne. No a najlepšie do toho ešte aj tá moja úžasná kondička.
       ,,Ale nemusíš sa báť. Nie je to až také zlé ako to vyzerá. Tu si chvíľu oddýchneme a večer budeme už na druhej strane. Bude to v poriadku, neboj."
       ,,Tak fajn. Ak klameš tak ťa začarujem." Sadnem si na kameň.
       ,,Kľudne." S úsmevom mi podá vodu. Poďakujem a vezmem si ju. Zároveň, ako ju beriem, tak sa dotknem jeho ruky. Cítim jeho menšie stihnutie a i keď to nedá najavo, tak viem, že je mierne z toho nervózny. Tak po prvé, nerozumiem, že prečo to ním až tak pohlo, keď sa v podstate držíme celú cestu. Áno, so mnou to v kuse niečo robí, i keď si to nechcem pripustiť a zároveň aj bez toho mám toho až moc v hlave. No a po druhé? Doteraz som z neho nebola schopná vycítiť žiadnu jeho emóciu a teraz? Mám pocit akoby som cítila každý jeden jeho pocit. Avšak, môže to byť aj tým, že sa poznáme už dlho, ale proste, niečo mi na tom nesedí. Skutočne, akoby som to všetko prežívala ja sama. Je pravda, že som schopná sa do ľudí veľmi ľahko vcítiť, ale toto je skutočne až moc.
       ,,Um... vezmeš si?" z myšlienok ma preruší a ja si uvedomím, že stále držím nie len fľašu, ale aj jeho ruku. Mierne sa začervenám a trochu sa zasmejem. ,,Joj, áno, prepáč."
       ,,V poriadku." Jemne sa usmeje a sadne si vedľa mňa, ale na zem.
       ,,Veď je tu dosť miesta. V kľude si sadni ku mne." Trochu sa ešte posuniem, aby mal viac miesta. On sa len ďakovne usmeje a sadne si ku mne. Tiež sa usmejem a rozviažem si kožený mech, v voda. Opatrne sa napijem. Podá mu späť vodu, aby sa aj on napil a poobzerám sa. Nikde nie je vidieť ani jedna bytosť. Však ako by nie. Všetkých Malum zajal alebo povraždil.
       ,,Hm... Je možné, že sa nejaký človek alebo celkovo nejaká bytosť spolčila s Malumom?" spýtam sa. Táto otázka mi napadla len teraz, no bolo by dobré to vedieť.
       ,,No, niektorý sa k nemu chceli pridať, ale vždy ich na mieste zabil. Až na jedného. Je to človek. Avšak máme za to, že sa nejako dostal k temným silám už ako naozaj malý chlapec. Jeho duša a myseľ tvorí čisté zlo. Vďaka tom je o veľa viac silnejší ako iný ľudia. Vraj, keď bol malý zabil svoje dvojča a v šestnástich povraždil zbytok svojej rodiny. Potom do svojich osemnástich zabíjal všetky menšie osady na ktoré natrafil. Povraždil aj jednu väčšiu dedinu. Hneď ako tvoja mama zistila, že kde sa skrýva, tak naň poslala svojich najlepších ľudí, aby ho chytili. Bolo ich dvanásť, no s ním sa vrátili len traja. Neviem ako ho chytili, ale od tej doby bol zavretý v žalári a prísne strážený. Až kým neodišla kráľovná a neprišiel Malum. Vraj v ňom vraj videl veľký potenciál a od vtedy je jeho pravou rukou.
       Nikto však nechápe prečo má v sebe toľko zla. Jeho mama bola bylinkárka a otec rybár. Obaja boli vždy láskaví a milí. Nikomu nikdy neublížili a tobôž nie niekoho zabili." Pozerá dopredu. Vôbec nejako nemení mimiku tváre, ale ja opäť cítim, že má strach, ale dosť sa to Neviem z neho vyčítať žiadnu emóciu, ale ako by som cítila jeho strach. Pravdepodobne je to však môj strach, takže sa to mieša. Zamyslím sa nad tým celým, čo povedal, ale stále je toho veľa
      ,,Ako si to myslel, že je silnejší ako normálny človek? A ako sa volá?" Mám ešte veľa otázok, ale nechám to tak.
       ,,Hm... No... Neviem to vysvetliť. Hoci som sa s ním už stretol, ale tá sila sa naozaj nedá opísať. Vtedy som mal pätnásť a nechal ma odísť lebo si myslel, že umriem tak či tak a že budem viac trpieť. Je to arogantný..." niečo si zamrmle, ale tak aby som to nepočula. No viem si predstaviť, že čo to asi bolo. No a toto bude zároveň dôvod, že prečo cítim od neho toľko strachu.
       ,,No prerátal sa." usmejem sa naň. Pozrie sa na mňa a úsmev mi opätuje. ,,Máš pravdu. Hm... a chcela si vedieť ako sa volá. Pravé meno neviem, ale on sám sa nazval Mortem. V preklade to znamená smrť. Asi nič prekvapivé a tiež mu pravdepodobne nenapadlo nič originálnejšie." Uchechtne sa a pozrie späť pred seba a nadýchne sa.                     ,,Pokiaľ chceme byť do večera na druhej strane, tak by sme už mali ísť." Vstane a podá mi ruku. Prikývnem, chytím sa ho a on mi pomôže vstať. Pevnejšie ma chytí, vykročí a ja s ním.

                                                                                       ▲▲▲

       Pozriem sa hore na slnko. Nepríde mi, že by sa slnko od obeda nejako pohlo. Hoci kráčame už niekoľko hodín a to bez zastavenia. Animo sa zastavil len na sekundu aby vybral jedlo a to sme i tak jedli popri chôdzi.
       ,,Asi sa nezastavíme ani na chvíľu, však?" spýtam sa. Myslím však, že odpoveď poznám.
       ,,Nie. Pauzu si dáme až večer, keď prejdeme cez horu." Povie a ani na mňa nepozrie.
       Potknem sa o kameň a skoro spadnem, ale Animo ma zachytí. Hneď zastaví a otočí ku mne. ,,Ja ti vravím, že už nevládzem, Animo."
       ,,Viem Luna, že je to náročné, ale večer sa tu budú potulovať desiatky crylov. Musíme sa odtiaľto dostať čo najskôr." Znovu má nečitateľný výraz, ale ja opäť cítim od neho strach a som si istá, že to nie je môj. Momentálne cítim len bolesť svojich nôh a únavu. Proste viem, že sa bojí toho, že nezídeme do lesa skôr ako do večera a stane sa niečo.
       Povzdychnem si. ,,Máš pravdu... prepáč..."
       ,,To je v poriadku a chápem, že nevládzeš, takže aj ty mi prepáč. Opri sa o mňa. Možno sa ti bude ľahšie chodiť alebo..." Vezme ma do náručia a tak vykročí.
       ,,Vďaka..." Jemne sa usmejem, ale ani na neho nepozriem. Teplo jeho ruky mi prechádza cez košeľu až na pokožku. Toto teplo cítim skoro od začiatku ako som sem prišla. Stále máme nejaký fyzický kontakt a teraz si to začínam viac a viac uvedomovať. Dokonca sa mi tento krát zvýši aj tep srdca a zahryznem si do pery. Aby toho nebol málo, tak ma ešte palcom hladká po ramene. Automaticky mi nabehnú zimomriavky a ja stále len pozerám na zem. Už som sa tu načisto zbláznila.
       Moje myšlienky však preruší zvuk, z jaskyne okolo ktorej práve prechádzame. Okamžite zastavíme. Animo sa hneď aj so mnou skryje za skalu a položí ma. Skrčíme sa a on potichu vytiahne Elessar. Z jaskyne počuť pomalé kroky a príde mi, že sú stále bližšie a bližšie. No aj tak mi prídu až moc tiché. Cryl to určite nie je a ani človek. Hoci je tiež možné, že by to mohol byť aj pavúk, ale ani tak mi to nepríde. Sú to naozaj jemné kroky.
       Kroky utíchnu. Počujem už len vietor, môj a Animov dych, ale tiež dych toho stvorenia, ktoré je už pravdepodobne pred jaskyňou. Nie je to poriadne ani počuť, ale som schopná počuť aj ten najmenší zvuk, keď sa sústredím.
       Opatrne nakuknem spoza skaly. Ako náhle tam pozriem, tak sa dosť prekvapím. Pred vchodom do jaskyne stojí malá, hnedá, strapatá opička a pozerá našim smerom. Široko sa usmejem a pozriem na Anima. Ten už tiež pozerá na opičku a tiež sa usmieva.
       On vycíti môj pohľad a pozrie na mňa. Na tvári má stále úsmev. ,,No, natrafili sme na opičku Herbarius." Postaví sa.
       Tiež sa postavím. ,,Čože? Her- čo??"
       ,,Herbarius. V preklade to znamená bylinkárka. Je to preto, že dokáže nájsť vždy tú bylinku, ktorú potrebuje a najmä dokáže nájsť kvet ktorý umožní rýchlejšie hojenie . No... rýchlejšie, máš akokoľvek hlbokú či vážnu ranu, zahojí sa ti po pár hodinách. No a túto rastlinku je veľmi ťažké nájsť, lebo dokáže vyzerať ako ktorákoľvek iná v jej okolí. Voláme ju Spe, nádej, lebo vylieči snáď všetko." Usmeje sa. ,, Fajn. Ale teraz už poďme. Stratili sme dosť času." Vezme ma znovu na ruky. Ja pozriem na opičku, ale tá tam už nie je. ,,Myslím, že máme o pasažiera viac." Ako náhle to Animo dopovie, tak už mu tá opička sedí na ramene. Široko sa usmejem a opatrne dám ruku k nej. Prudko si moju ruku pritiahne a začne ju skúmať. Zasmejem sa a nechám ju.
       ,,Hm... Inak nad niečím som premýšľal." prehovorí Animo a tiež vykročí ďalej.
       ,,A nad čím?" pozriem na neho.
       ,,Je to nevyhnutné, no nebude sa ti to páčiť." Nadvihnem obočie, ale zároveň mu naznačím nech pokračuje. ,,Budeš sa musieť naučiť narábať s mečom a aj duševne si ako tak zvyknúť na zabíjanie."
       Preglgnem a opäť radšej pozriem na zem.