POCITY OSAMELEJ

1.

Osamelá a možno len zbabelá .. ktovie..

V tej tmavej izbe, kde niet vidieť svetlo sa zrazu strácala. Strácala sa v myšlienkach a nedokázala myslieť racionálne keď sa jej zmocnili myšlienky, ktorým nevedela odolať. Strach, ktorý sa jej zmocňoval .. bála sa vrátiť k tým nočným morám a tak bola v kútiku duše rada, že je hore a môže sa dívať na nočnú oblohu a on už nevkročí do jej snov, aspoň túto noc.

Jeho pohľad ju už nebude trápiť. Jeho dlane už nebudú stláčať jej boky a už nikdy nebude počuť jeho smiech, ten, ktorým mnohým zatemnil myseľ. Smiech, keď vedel ako ďaleko môže zájsť. Keď jej studeným dychom privádzal zimomriavky, keď prstami prechádzal po nevinnom tele... Už nikdy viac. Nebolo to také, ako obaja čakali. Nedokázali sa pochopiť vo veciach, ktoré sú pre vzťah dôležité. Dôležitejšie bolo, že dokážu utíšiť hlad po duši toho druhého.

Vnútorne si veľmi rozumeli, vedeli sa počúvať, rozprávať aj hodiny a všetko to plynulo. Nebolo to nič silené, no nebolo tam nič viac. Hĺbka sa niekde strácala a ich predstavy boli nenaplnené. On chcel vedieť aká bude, či je smelá a plná života. Ona túžila vidieť do jeho rán a spoznať ho do hĺbky.

A tak v tomto tmavom šere ostala osamelá ale rada, že už nikdy nebude cítiť zimomriavky, i keď vzduch bol trocha chladný.