Môj princ s gitarou

17. Hranice

Nie som si celkom istá, či bolo moje konanie správne. Veď predsa existuje niečo ako morálka a hranice, no nie? Nemôžem byť asistenka trénera a po zápasoch sa pred domom bozkávať s Willom, keď ešte stále akože chodím s Tobiasom.  Aj kedy som neviem ako strašne chcela. Čož aj chcem. No nejde to. Nemôžem. Pre neho je stvorená nejaká napudrovaná kráľovnička a ja som rada sama.

   Nie som kráľovná všetkých plesov a večierkov. Nikdy som na žiadnom nebola. A nie je to život pre mňa. Prečo som bola taká hlúpa? A konala som neuvážene? Prečo hneď podľahnem citom a rozum sa na chvíľu vtedy úplne vytratí? Prečo sa tak ľahko zamilujem? Mohla som Willovi hneď ukázať svoje hranice a nič by sa nemuselo takto komplikovať. Ale viem, že si to komplikujem sama.

   Nie je to  tak celkom komplikované, je to jednoduché. Ja sa páčim jemu, on sa páči mne. Kde je teda problém? To sama neviem, ale viem, že by nás to dlho nedržalo. Je to len ošiaľ. Možno aj Willa to prejde a bude to medzi nami opäť v pohode. Ako pred tým. Len kamaráti. Bez komplikácii. A s hranicami.

   Mám ho rada? Určite. Páči sa mi? Úplne. Som z neho na lopatkách? Totálne. Milujem jeho zanietenosť pre futbal? Pravdaže. Strácam sa v jeho diamantových očiach? Doslova prepadávam jeho pohľadu. Páči sa mi jeho smiech? Je tak cute. A čo jeho vystupovanie, rozprávanie, slová, postoj a celkový dojem? Je tak sladký. No a teraz tá najpodstatnejšia a najzásadnejšia, najviac dôležitá informácia. Naozaj ho milujem?

   Zase som sa ja krava zamilovala v priebehu sekundy a zase ma to bude neskutočne mrzieť a bolieť, keď sa to pokazí. Čož by sa určite pokazilo, keby sme spolu začali naozaj chodiť. Zase som sa neuvážene vrhla do prvého, čo sa mi ponúklo. Aj keď Will je celkom výhra, no nie? Ibaže to isté som si myslela aj o Tobiasovi.

   Ale kto vie? Možno by som to riskla.
********************
   ,,Kecáš,'' neverila mi Jess.

   ,,Nie nie. Naozaj ma pobozkal, a to dosť vášnivo, povedala by som.'' Sedeli sme s Jess u nás v záhrade na hojdačke a ja som jej rozprávala o tom, čo sa stalo. O všetkom, čo premeškala, keďže nebola na zápase, na ktorý som ju ale volala. Mohla tam ísť. Ale nechcela. Išla k babke. Možno by sa to celé skončilo inak, keby že je tam aj ona. Nuž, ale kto vie? Nič neľutujem, len je to divné...

   ,,Ty vole. Aj ja chcem zažiť aspoň časť z tvojho vzrušujúceho života," žasla Jess.

   ,,To ty si zmlátila každého chalana, ktorý o teba prejavil záujem," žartovala som.

   ,,Ni je to pravda. Len jedného. A ten si to právom zaslúžil. Nie je to moja chyba, že priťahujem grázlov.." rozrečnila sa.

   "Samozrejme, že nie je. Len si atraktívna a takí tí chalani, čo sa radi držia pri zemi sa ti možno boja prihovoriť, keď vidia, že nie si taká krehká kvetinka," povedala som.

   "Tým ako myslíš, že sa ma boja? Že im naháňa strach osloviť ma?" 

   ,,Áno. Raz si jedného zmlátila a teraz zostaneš starou dievkou do konca svojho mizerného života. Ale možno jedného pekného dňa príde tvoj princ na bielom koni a vyslobodí ťa z tohto prekliatia," smiala som sa až ma brucho bolelo.

   ,,Ha ha. Fakt sme sa všetci zasmiali," snažila si zachovať vážnu tvár, ale dlho jej to teda nevydržalo. Popár sekundách sa začala smiať aj ona a už sme obe na celé kolo rehotali. Ešteže nie je večer, lebo by sme pobudili susedov, ale aj tak by nám to bolo jedno tak ako aj teraz. Na čo brať ohľad na nejakých susedov, keď rovno vedľa nás býva len jeden mizerný chalan. Pche. Kašľať na to. Smejme sa ďalej!

   ,,Dosť dosť, Sophia, lebo mi dochádza vzduch," Jess snažila sa prestať smiať. Trošku viac jej to nešlo, lebo sa zakaždým rozosmiala ešte viac a viac.