Môj princ s gitarou

19. Vyhlásenie úprimnosti

Nie veľa o ničom. Ale spolu o hocičom... Proste spolu v pohode komunikujú na verejnosti bez výčitok svedomia a podobne. Aj keby sa mal vlastne venovať mne, ale v tejto situácii, po všetko, čo stalo, o to nestojím.

   Čumela som furt len na nich a ani som nestihla zareagovať, že sa Jess niekam vyparila a nechala ma napospas osudu. Celkom bezbrannú a samú. Veď ja ani neviem ako mu mám nadať, aby to nevyznelo hrubo a zákerne, aby som si zachovala čistý a nedotknutý štít a aby sa on cítil previnilo. Čo? Cieľ mám. Už len to celé zrealizovať. Asi sa nebudem kontrolovať, tak mi Pán Boh pomáhaj, lebo určite mu to nevytmavím, ako by som chcela. Som hrozná v komunikačných sférach.

   ,,Ahoj, miláčik,'' pozdravil ma a dal mi pusu nalíce, ktorú som chtiac-nechtiac aj tak schytala. Fuj. Celý on... je fuj.

   ,,Zabudla si, kde máš skrinku, Collinsová?'' zasmiala sa Rebecka. Ako inak?

   ,,Ak áno, tak potom aj ty,'' odvrkla som pohotovo. A priamo. Štve ma. Štvala ma aj predtým a to nemusela ani nič hovoriť. Ona je taký typ, ktorý nenávidíte, už len keď ju zbadáte. Ja by som sa nedokázala dívať v zrkadle na svoj odraz, keby som vyzerala ako ona. Fuj.

   ,,Pff,'' Žeby jej došli slová? Jedna nula pre mňa. Ha, mrcha!

   ,,Miláčik, čo robíš po škole? Nezájdeme sa prejsť?'' začal Toby a evidentne mu neprekážala Rrebeckina prítomnosť a ani jeho neúprimnosť.

   Ako môže byť k nej tak zhovievavý? To sa nedá. Len nech mi nenahovára, že uveril tej jej ,,nevinnej'' zmachlenej tváričke. Ona a milá? To jednoducho nejde k sebe. Ani ona a priateľská. Ani ona a zlatá. Ani ona a zhovievavá. Ani ona a nápomocná. Ani ona a roztomilá. Za to ona a mrcha, beštia, bosorka, hnusná, odporná a desná, to už by šlo. A k nej by to sedelo. Dokonca by sa tak sama oslovovala a spravila by z toho módny hit. Aj keď o módu v tomto prípade vôbec nejde.

   ,,Môžem ísť. Takže poobede?'' Zmenila som plány. Asi mu nevynadám hneď teraz. Ja to nedokážem snáď nikdy.

   ,,Skvelé. Máme hodinu, tak poď. Maj sa, Rebecka,'' povedal a s rukou okolo môjho pása so mnou kráčal až do triedy.

   Kto má počúvať všetky tie nudné bľabotania o ničom?

   Ja som nepočúvala učiteľov výklad, len som si čarbala do zošita. Videla som, ako sa na mňa Toby občal pozrel, ale v strachu pred učiteľkou sa ma nič nespýtal, aj keď som na ňom videla, že mal vždy otázku na jazyku. Keď sa na mňa pozeral Will, žasol a prihováral sa mi, chcel vedieť viac o mojich kresbách.

   Ale mne bolo fakt fajn. Sedela som v lavici so svojim, podľa všetkého, ešte stále chalanom, ktorý ma podvádza s mojou úhlavnou nepriateľkou a tajne rozmýšala nad tým, akoby som sa mala zachovať. Odmietnuť mu tú prechádzku a hneď mu nadať? Nadať mu až na prechádzke? Nevynadať mu vôbec a tváriť sa, že všetko je tak ako má byť? Môj rozum bol v koncoch. Neviem ako dlho ešte dokážem niečo takéto. Veď ja nemám to svedomie mu čokoľvek povedať. Nemyslím, že by ho to extra moc zranilo, ale utrpelo by jeho ego. A ja kvôli uchráneniu sa od smútku z rozchodu sa s ním nerozídem? To je blbosť. Viem, že to musím spraviť. Viem, čo  odo mňa očakávala Jess a asi aj Will. Ale koniec koncov, kašľať na nich. Ani jeden z nich ku mne nebol nejak zvlášť úprimný.

***************

   ,,Čo povedal?'' spozorovala ma Jess.

   ,,Ideme spolu von,'' odvetila nie práve neuveritelne nadšene.

   ,,Kravina. Ty si mu nič nepovedala?-'

   ,,Nemohla som pred Rebeckou. Bude lepšie, ak si to vyriešime tvárou v tvár len medzi štyrmi očami,'' povedala som.