Môj princ s gitarou

6. Au...starostlivosť ma unavuje

  Som v nebi? Beloba vystriedala čierne tiene v mojej hlave, ale bolesť hlavy mi stále ostreľovala mozog. Au. Naozaj nie som v nebi? Kiežby. Len biele steny oštrovne. Aké originálne.

   Sadla som si na ležadle v ošetrovni a chytila sa za hlavu. Au. Tá bolesť. Toľká krutosť sústredená v jednom bode až tak, že som nevnímala ostatné zranenia. Počkať, čo? Zranenia? Do paroma!!

   ,,Tak a už si sa prebudila. Tu máš lieky od bolesti," prišla ku mne pani v bielom plášti a s milým úsmevom mi podávala nejaké lieky aj s pohárom vody presne ako ma predtým sama varovala.

   ,,Ďakujem," vrámci možností som sa usmiala a vzala som si lieky, aj keď trochu neochotne a nedôverčivo. Ako si môžem byť istá, že tej panej môžem veriť? Zapila som tie odporné lieky a zatvárila som sa akoby som práve vypila nejaký čudesný gumidžús. Blééé. Fakt to bolo hnusné. Propomeňte mi, prosím, aby som ich nikdy nejedla. Že na bolesť hlavy. Blbosť. Aj tak mi je nejako divne. Nemajú byť tie lieky aby mi pomohli? Len tak čírou nahodou.

   ,,Už ti je lepšie? Ešte si ľahni," pokynula mi a obrátila sa na mňa. S rukami na mojich ramenách donútila moje telo ostať v ležiacej polohe.

   ,,Ale musím sa vrátiť na hodinu," namietala som a vzpierala sa jej sile.

   ,,Si uvoľnená z telesnej výchovy a pokiaľ bolesť hlavy neustúpi, tak tu môžeš zostať do konca vyučovania, alebo ísť domov, ak by mal kto po teba prísť," usmiala sa. Pôsobila veľmi milo, ale stále to pre mňa bola cudzia osoba a ja sa nedám zmanipulovať sladkými rečičkami. Pri mame a tejto pani som naozaj hrdá na naše zdravostníctvo. Škoda, že nie všetky osoby pracujúce v nemocniciach nie sú také ochotné a milé.

   ,,Už sa môžem vrátiť. Nič ma nebolí," tvrdohlavo som odvetila.

   ,,Ešte si pár minút polež a potom sa môžeš vrátiť," povedala a odišla niekam, kde to už neviem. Vlastne mi chcela len dobre. Mohla by som sa tváriť, že zomieram a nemusela by som sedieť na vyučovaní do konca dňa.

   Najradšej by som šla hneď. Byť niekde, kde môžem iba ležať a ešte k tomu v tichosti a bez akejkoľvek spoločnosti je dosť smutné. Chcem tu Jess a Tobyho. Hocikoho, kto by mi mohol pomôcť z tejto psycho miestnosti. Všade je biela. Nič len biela. Prosí, aspoň mi podajte niekto môj mobil. Čo sa tu dá robiť? Počítať ovečky? To sa už nerobí. Aaaaaaaaa. Dostaňte ma preč!

   ****************

   ,,Neudrela si sa moc?" pýtala sa Jess, keď sme spolu kráčali k skrinke. Nevydržala som to v oštrovni viac ako dvadsať minút, a tak som poprosila sestru, aby som mohla ísť na hodinu. Profka sa pýtala, či mi je už lepšie, či ma nebolí hlava, každú chvíľu kontrolovala či žijem a nakonci hodiny sa ešte uistila, že neskolabujem.

   ,,Ja som sa neudrela. Vlastne ani neviem, kto tú loptu hodil. Ale viem, že to neboli mnou objednané služby," uvažovala som. Kto mohol do mňa naprať loptu? Rebecka sa o to už raz pokúšala. Snažila sa to zopakovať a položiť ma na lopatky? Lebo ak áno, tak musím s poľutovaním oznámiť, že sa jej to podarilo.

  ,,Bože. Ani ja neviem, kto ju hodil. Ale mám pár tipov. Rebecka, Will-"

  ,,Prepáč? Čože? Will? To ty si si tresla hlavu. Will na mňa kričal, keď letela tá lopta. Aspoň tak si to pamätám," skočila som jeje do reči. Je vylúčené, že by to mohol byť Will.

   ,,Ale možno ti kričal aby zamaskoval vinu," obhajovala svoj počin.

   ,,Svoju vinu? Počúvaš sa vôbec? Will do mňa tú loptu nehodil. A bodka," uzavrela som tému Will, ale samozrejme že náš rozhovor sa ešte z ďaleka neskončil. Toto bol len začiatok.