Môj princ s gitarou

21. Vyznania

Dni sa vliekli, ale mne to zjavne nepkážalo. Odkedy sme s Tobym zas stále spolu, Jess je s Johnym a Will sa mi vyhýba. Ubehol už asi mesiac a ja som sa ešte nedozvedela o tom tajomstve, ktoré ukrýval. No vďaka Tobymu som tomu pomaly začínala chápať.

   Určite sa o mne rozprávali a Will nakázal Tobymu, aby ma nechal. Will využil príležitosť Tobyho absencie v škole a pobozkal ma. Aj keď som bola v siedmom nebi, nemohla by som ho ľúbiť a zároveň byť v blízkosti niekoho, koho mám rada.

  Dokonca sme začali prezentovať svoje ,,referáty/slohy'' , ktoré nám zadal profesor v deň, keď prišiel Toby. V deň mojej veľkej zmeny. V deň začiatku jednej krásnej rozprávky.

   ,,...ty ma nepočúvaš." zamávala mi pred ksichtom čiasi ruka. Aha. Jasné. Tobyho ruka.

   ,,Nie, prepáč. Len uvažujem,'' riekla som.

   ,,Ale uvažuješ akosi často. Mám o niečom pochybnosti, niečo sa deje, čo ťa trápi? Vieš, že som tu pre teba, zlato,'' usmial sa.

   ,,Nič sa nedeje. Je mi fajn. Ja viem,'' opätovala som mu úsmev.

   Keď zazvonilo na koniec prestávky, dali sme si pusu a obaja sme sa vybrali na svoje hodiny. Mal pravdu v tom, že často uvažujem. Naozaj uvažujem, a to priveľmi často. Mám toľko nezodpovedaných otázok.

   Čo by sa bolo stalo, keby som na Tobyho nakričala a neurovnalo by sa to zas medzi nami? Mala by som teraz myšlienky plné nie Tobyho, ale Willa? Kam vlastne zmizol Will? Prečo sa so mnou nebaví a nechce sa baviť? Prečo ma len obchádzal? Čo mi nechcel povedať? A mnoho ďalších.

    *******

Po škole sme šli s Tobym spolu domov zo školy a vymenili sme si naše slohy. Chceli sme, aby sme si ich mohli prečítať, ale ja som nechcela vidieť jeho reakciu, keď ho bude čítať a tak som mu povedala, aby si ho prečítal až doma. On teda povedal to isté. Bola som veľmi zvedavá, čo tam malo byť napísané. Nevýslovne som sa tešila domov ako si ho prečítam.

   Keď som prišla domov, zatvorila som vchodové dvere, v zlomku sekundy som zo seba zhodila kabát a vyzula si topánky, v rýchlosti som pozdravila mamu a odpovedala na všetky jej nezmyselné otázky ohľadom školy a zavrela som sa v izbe. Sadla som si na posteľ a začala čítať slová na papieri, ktorý som stále držala v ruke.

   Sophie. To dievča, ktoré poznám sotva pár dní. Dievča, ktoré mi dokázalo zamotať hlavu po jednom jedinom spopločnom sedení pri práci na slohu. Dievča, ktoré mi v svojich očiach otvorilo tajomstvo jej krehkej dušičky. Dievča, ktoré sa rovnako rýchlo ako ja zamilovala do niekoho, kto má záľubu v jej smiechu a v kráse jej očí. Nepoznám ju extra dlho, ale viem, že je priateľská, vtipná, usmievavá, milújuca kamarátka, spoľahlivá, jednoducho perfektná a krásna. Neviem, čo ďalej o nej napísať, lebo opísať niekoho tak úžasného by ma stálo asi dvesto hodín písania a potrebovak by som päťdesiatsedem rúk. Za to mám len dve oči, ktorými každý deň pozorujem jej nádherný úsmev. Som nesmierne rád, že práve ona je tá, ktorej patrí to najvzácnejšie, čo mám, moje srdce. Milujem ťa, Sophia Colinsová.

No povedzte, nie je sladký? Od dojatia sa mi do očí tislo milión sĺz. Bola som rada. Nesmierne rada. Bola som očarená jeho slovami, ktoré mi zneli v podvedomí. ,,Dokonalá'', ,,perfektná'', ,,nádherný úsmev'', ,,Milujem ťa''. Bola som totálne šťastná. Neľutovala som, že som mu odpustila. Ešte viac som ho týmto ľúbila. Nečudujem sa, prečo ich nechcel profesor čítať pred celou triedou. Bolo to vyznanie a nie slohová práca. Boli to slová od srdca. Od jeho srdca, ktoré patrí mne.

   Rozčarovaná som sa hodila na posteľ a v rukách som na hrudi objímala kus papiera, ktorý ma dostal na kolená.

   Vybehla som von a škerila som sa naňho ako škrečok. Vie sa škrečok škeriť? Tak to netuším, ale viem, že som sa škerila na jediného chalana, ktorého milujem. Toby stál na ceste pred naším domom.