Je zvláštne ked si uvedomíte, že človek, ktorého ste doteraz úplne najviac na svete milovali už pre vás neznamená viac ako každý známy alebo kamarát. Už sa nestretávate toľko a ani si nepíšete a vlastne ani nie ste v kontakte, aj keď stále tam je maličká kvapka nádeje že čo ak...? Ale to je fakt len také okrajové, nezáleží už na tej kvapke, ani na citoch čo medzi vami boli také intenzívne a krásne. Zrazu to všetko zmizlo, aj keď sa to zdá ako zlomok sekúndy čo sa city vytratili, trvalo to určitú dobu uvedomiť si čo vlastne cítime. Vždy ale budeme mať pre toho človeka svojim spôsobom slabosť a keď budeme v jeho blízkosti bude sa nám zdať ako keby sa nikdy nič nestalo a neodcudzili sme sa, ale to je len dočasné. Ten človek raz úplne zmizne, ale nezmizne hneď. Bude sa postupne vytrácať z nášho života a my si to asi ani neuvedomíme keď bude preč. Nebude už súčasťou nášho života a zostanú nám len pekné spomienky a spomienky na to ako sme sa pri ňom cítili.
Každý človek má pre nás inú hodnotu a iné poslanie.
Už toho človeka v živote možno ani nepotrebujeme a bol len prechodným obdobím, zastávkov za niečim lepším, čo nás malo stretnúť. A keď sa tak stalo, tak proste odišiel. Zo dňa na deň. Ani si to neuvedomíme a je preč, ale to nevadí, asi....
A keď nám bude smutno, pozrieme sa
na mesiac, pretože obaja sme pod tou istou oblohou a nikdy nevieme či sa aj on nepozerá a nemyslí na nás.
