Jednodielovky

Šálka

Káva, ten užasný čierny nápoj s omamnou vôňou. Vďka Bohu zaň. Jej chuť je pre mňa pohladením na duši. Po dlhom dni v práci si môžem sadnúť a upíjať z ešte horúcej tekutej tmy. Je to krása všedného okamihu, jedna z tých čo neomrzia.
Idem nám spraviť espresso, otvorím teda skrinku nad kuchynským dresom. No žiadna šálka sa na mňa nepozrie. Asi budú všetky v umývačke. Umývačke ktorú som včera večer zabudla zapnúť. Došľaka. Nie, umývať riad sa mi nechce. Stúpnem si na špičky snažiac sa nahmatať nejakú šálku o poličku vyšsie. Jednej sa dotknem a snažím sa ju pritiahnuť bližšie. Nie som moc vysoká, preto na doteraz vzadu zasunutú šálku vidím až keď ju držím v ruke. Pozriem na ňu a skôr než si to uvedomím letí šálka k zemy. Rozbila sa. Rozbila však aj moje sebaovládanie. Stojím ani sa nepohnem cítim len že mi po lícach stekajú dlho zadržiavané slzy. Tečú mi až k brade. Odtadiaľ kvap a perlička slanej vody skončila na mojej ruke. Nezvládnem to. Pomali, pomaličky sa zosuniem na zem do drepu.
Plač neprestáva, ba práve naopak. Kurník, ako to že som ju rozbila. Nebývam nešikovná. Ja nie som z tých. Väčšinou nechápem ako sa to ostatným môže diať tak často. Keď nieči držím, tak to držím a nepúštam. A teraz mi predsa spadla. Rozbila sa. Ja som ju rozbila.
Beriem črepinu z nej do ruky a dívam sa na motýľa ktorý pred chvíľou letel prvý a posledný krát. Už nevzlietne, teraz mu chýba polovica pravého krídla a to ľavé nemá spodný okraj. Podobne sú na tom ostatné motýle pokrývajúce šálku. Moju šálku. Juraj mi ju dal už veľmi dávno, stále si nato pamätám.

Bolo to v jedno užasné leto. V to leto sme spolu boli už rok. Na výtočie som dostala krabicu od topánok zabalenú v baliacom papiery. Vidím ju pred sebou akoby to bolo včera. Na papiery boli ruže, až mi bolo ľúto ho že som ho tak rýchlo roztrhla keď som sa chcela dostať k darčeku. Čo už. Vnútri krabice na mňa čakali tri veci.
Prvú som vytiahla obálku. Vybrala som z nej papier, roztvorila ho a začítala sa. Moja láska mi darovala kurz lietania pre začiatočníkov! Ihneď som krabicu odložila a hodila sa mu okolo krku. Splnil mi sen. Kedysi by ma nebolo napadlo uvažovať nad lietaním. Ale keď sme sa spoznali začal ma so sebou brávať z času na čas na svoje lety vetroňom. Bol síce plnohodnotný pilot motorových lietadiel ale pracovne sa venoval aj výuke kurzu pre riadenie vetroňov. Priznávam najskôr som bola skeptická, aj keď to k mojej povahe moc nepatrí. Skúste ale veriť niekomu kto vás chce posadiť do krabice ktorá lieta a nemá pritom ani motor. Rozmýšľate či vôbec ten človek pozná zákaldne fyzikálne zákony. Vetroň totižto len plachtí vo vetre ako vták. Nepotrebuje motor, do výšky ho vytiahne iné lietadlo s motorom. Keď som to zažila prvý krát bol to neopísateľný pocit. Každý ďalší let bol ešte lepším. Zamilovala som si to, až tak veľmi ako som milovala Juraja.
Druhá vec v krabici boli sušienky. Výborné kolieska z krehkého cesta, rozplývajúce sa na jazyku. Ziedli sme ich spolu ešte v ten večer, skôr ako prišla tá sladšia odmena pri ktorej sme prežili v spleti vášne, lásky a zmyselnosti tak nádherné chvíle pod hviezdnou oblohou.
Tretia vec v krabici bola šálka pokrytá farebnými motýľmi na šedom podklade plná pražených kavovývh zŕn. Motýle boli odkazom na naše spoločné lety, na tie kedy sa ako vietor vznášame hore a takmer necítime gravitáciu. Vraj nenašiel nič s krajším odkazom na let so mnou. V obrazoch lietadiel a vtákov mu chíbala tá ľahkosť a láska ktorá rástla medzi nami. Keď však uvidel túto, vedel že to bude tá správna voľba. Poznal tiež moju kávičkársku chuť čo bol plusový bod. Bola som rada a v ten večer som vymenila vínový pohár so stopkou za túto prekrásnu šálku.
Krásne chvíle však netrvali večne. Samozrejme pár nasledujúcich rokov bolo fajn. Lietali sme, bláznili sa, cestovali a milovali sa kde to šlo. Ako taký pubertiaci, čo na tom že už nám obom ťahalo na tridsiatku. Plány do budúcnosti nám nemotali hlavy ale ani sme sa tej téme nevyhýbali. Práca vtedy nebola natoľko hrozná aby sa jej chmúrne mraky nedali rozptýliť spoločne strávenými víkendami na cestách, ba aj tými ktoré sme spolu trávili doma.
Vytriezveli sme až keď Jurajovi začalo byť tak zle že už to predomnou nemohol skrývať. Mal závraty, boleli ho svali a občas nemohla ani jeho veselá povaha prekryť depresiu ktorá naňho sadla. Keď už sme sa kôli tomu hádali, povolil a šiel na vyšetrenie. Nie skorej ako za dva mesiace sme mali potvrdené čo je na vine. Najhoršie predpovede sa vyplnili. Metastázy. Mal nádory v hlave. Mal rakovinu. Tak strašne nás to oboch ranilo. Ľuďom ktorý by bezmála o dva roky plánovali svadbu zmenili plány dve miestočka na snímke jeho lebky. Bolo to zničujúce. O to viac že v tomto štádiu už i chemoterapia nezaberala tak ako by mohla. Vraví sa že to je o psychike, a i keď telo mal spočiatku mladé a plné síl, niekoľko týždňov stačilo na to, aby sa zložil. Nikomu by som nepriala zažiť ten pocit. Ten jeho. A ani ten môj. Niekedy ma od seba odháňal a chcel aby som si nekazila život čakaním na neho. Bol naladový a za každým ,,Vypadni!" stálo ,,Prepáč mi láska." Snáď si ani neuvedomoval ako ma práve toto ničilo. Nie stáť pri ňom, ale znášať tie hádky, počúvať urážky a milé slova stále dookola. Bolo to predstavenie kde každé ďalšie dejstvo bolo prekvapením. Neuniesla som to. Moja inokedy vzpurná odvážna a dobrodružná povaha ochladla. Naozaj som sa zmenila, tak ako aj on. Každý po svojom. Práca sa pre mňa stala oddychom. Náš domov sa stal deprimujúcim miestom. Ak bol v nemocnici cítila som sa sama. Ak bol doma, ten pocit už nedokázal zmeniť.
Chcela som. Tak moc, moc som chcela aby videl že ho stále ľúbim, že stojím pri ňom a mám snahu pochopiť ho. Pravdou však bolo že naše svety zrazu oddelil múr cez ktorý ani jeden z nás nevedel preraziť dieru alebo preliezť ho. Múr bol tak vysoký že len občas mohli slnečné lúče osvetliť inak tmavý svet za múrom.
Netrvalo to vôbec dlho. Na nádory sa prišlo neskoro. Ani špičkový dochtori si s tým už nedokázali poradiť. Príroda prestriedala svoje kabátce a ja som stála v chladnom a upršanom počasí pri ešte chladnejšom kameni pod ktorým bol môj milovaný. Už navždy.
Bolelo to vtedy a bolí to aj dnes. Taká veľká zmena človeka zasiahne priamym úderom. Je ťažké znova sa postaviť na vlastné nohy bez opory toho druhého. Juraj zmenil moje vnútro a tak som ja zmenila svoj vzhľad. Keď som sa pozviechala a premyslela si čo správím topánky ma zaviedli do kaderníctava. Vlasy som si nechala skrátiť a dala si ombré. Nechcela som sa prestať podobať na samu seba. Len som túžila po nejakom nemom výkriku.

Odvtedy vsak už pretieklo veľa vody. Je to dosť dávno aby som bola schopná zase žiť. No nie dosť dávno aby som zabudla. A dalo by sa to vôbec? Dalo by sa zabudnúť na niečo tak silné, ako bolo to medzi nami dvomi? A chcela by som to? Odpoveď znie nie. Určite nie. Som rada za každú jednu sekundu čo som s ním strávila. Dokonca som hrdá na to že som to s ním nevzdala keď už to on sám už nedokázal zniesť.
Pomali sa utápam vo víre mojich myšlienok a cez stále tečúce slzy si razí cestu nesmelý úsmev. Predsa ho stále ľúbim a on ľubi mňa. Raz sa stretneme. Raz, keď i ja prejdem tou bránou.
Ach tá šálka. Nechcela som ju rozbiť, bola to jedna z mala vecí ktoré som si nechala po novom začiatku. Ale život plynie ďalej. Človek musí bežať ak chce ostať stáť na jednom mieste. Pretože svet nečaká, hýbe sa sám od seba. Nie len kôli mne.
Stále sedím na podlahe, keď sa ma dotkne čiasi ruka takmer ju necítim. ,,Miláčik čo sa stalo?" prichádza to akoby z diaľky. Moje vedomie mi našepkáva že by som mu mala odpovedať. Zmôžem sa len na pokrútenie halvou. Hlas pokračuje: ,,Bol som v sprche keď som začul ten rachot. Ukáž mi ruku. Sára, prosím ťa, pusti tú črepinu rozrezala si si dlaň. Dám ti na to niečo. Sára, Sára počuješ ma?" Ani tieto slová ma nevedia prebrať z tranzu. Pomaly pozriem dolu a vidím že mi dlaň kríži linka z ktorej vyteká teplá červená. Nie je to hlboký rez. On mi však utiera ruku a snaží sa ma zdvihnúť. Opriem si oňho tažkú hlavu a zatváram uplakané a opuchnuté oči.

■■■
Ďakujem za prečítanie.
Budem rada ak sa odhodláš akokoľvek komentovať tento môj pokus. Prípadne ak sa ti poviedka páčila a dáš jej hviezdičku, ďkujem.
:-)

Ester_Towers