Jednodielovky

Až na strechu

Noc bola chladná a tmavá. Spev nočného života sa ozýval a nepoľavoval na intenzite. Vietor takmer ustal, akoby tiež šiel spať. V diaľke sa objavili svetlá a hneď zas zmizli za rohom.

Simona vyšla na strechu bytového domu. O tejto neskorej hodine by mala spať v posteli o dve poschodia nižšie. Ale to nešlo. Dnes nemohla spať.

Vonku bol krásne studený vzduch, naproti tomu dolu, tam sa dýchať už nedalo. Nielenže bolo v byte teplo z múrov vyhriatych počas horúceho dňa. Starý byt mal vzduch presýtený vykričanými pravdami a slovami horkosti, straty i bolesti.

Čo by tak dala zato, aby to bolo inak...

Niečo jej vravelo že sa má vráťiť. Mala by hneď zísť dolu, do detskej izby a skontrolovať detskú postieľku. Ale popravde, bolo by to zbytočné. Teraz je už prázdna. Jej slniečka tam neležia. Znova zostala sama.

Vedela že spravila chybu. Nie prvú, nie poslednú. Bolo ich už toľko... Stále však verila že to nebude až tak zlé. Môže sa zmeniť. Urobí to. Áno, prestane sa ľutovať a skončí s tým.

,,Hlúposť," dvetilo jej svedomie. Nezvládla to predtým a nezvládne to ani teraz. Nahovárala si že vie byť iná, zodpovednejšia. Ale boli to plané reči. Tak, ako vždy. V skutočnosti nemá dosť pevnej vôle, aby to dokázala.
V skutočnosti nemá nikoho, kto by ju podržal.

Ach! Kde sú, kde len sú jej krásky. Jej malé slniečka. Dievčatká ktoré by teraz potrebovala obiať. Povedať im ako jej je ľúto že im nedokázala dať viac. Bola tak slabá že ich nedokázala ochrániť.

A jej mama. Chcela aby aby tu bola. Môcť tak utíšiť plač, pomojkať v náručí, šepkať do vlasov mäké slová. Je to tak dávno. Tak dávno že už ani nevedela či si ju ešte pamätá. Nebola si už ani istá odtieňom jej vlasov. Boli hnedé ako čokoláda alebo gaštanovo hnedé? Nemohla si spomenúť. Jej hlas sa strácal...

Pritiahla si sveter bližšie k sebe. Po lícach sa jej spúštali malé perličky slanej vody. Tenké prsty sa jej triasli. Nemohla to ďalej znášať. Každému len prekážala, či bola dočista ukradnutá. Všetkým naokolo kazila život.

Jedine im dvom ten život dala. Jej slniečkam. No čo s takým životom. Čo s takou matkou, ktorá sa nevie postarať o vlastné deti.

Z hrdla sa jej vydral ston. Bolesť, samota a pravda o tom aká je. Aká je nemožná. Aká je zúfalá. Aká je porazená. Aká je hlúpa.

Jej mama zomrela. Simona mala len 8 keď sa to stalo. Stále jej však chýbala rovnako, ba aj viac. To že si na ňu spomína len matne alebo vôbec, to nemohlo utíšiť žiaľ, ani prianie mať ju zase pri sebe. Nie nemohlo. Nikto nemohol. Ani otec nie.

Pomaly kráčala po streche. Pod žabkami jej zašramotil štrk. Začala prechádzať tam a späť v snahe vyčistiť si myseľ. Preto sem vlastne šla. Vyčistiť si hlavu. Avšak opak je pravdou. Tu hore, v tichu noci, ju zaplavili spomienky.

Teraz keď má otec tú druhú, už si vôbec nevedeli nájsť cestu k sebe. Spočiatku nechcela, aby bol sám. Nedokázala uveriť, že by nejaká cudzia ženská mohla nahradiť jej mamu.

Ani po toľkých rokoch. Nikdy mu to neodpustí. Aj keby chcela. Nikdy. Nemôže pochopiť ako mohol maminu lásku odstaviť na druhú kolaj.

Myseľ jej stále prelietala z myšlienky k myšlienke, ako motíľ z kvetu na kvet. Nie a nie sadnúť, aby sa mohol utvoriť celistvý obraz.

Tá druhá ženská bola fajn. Tak nejak v otcovom veku. Študovaná v škole života. Milá, ústretová a empatická. Ale aj tak ju Simona videla ako tú mrchu ktorá jej berie otca. Už nebol len jej. Netrávili spolu toľko času ako kedysi. O mame sa viac nezhovárali, akoby bola tabu. Minulosť ktorá sa rozplynula ako para nad hrncom.