Soul Mate✔️

Zistenie?

Venované: sonasoniuscookies
Kým som sa vnútri radovala otec ma zavolal nech si s nimi idem sadnúť, že mi musia niečo dôležité povedať....

"Tak dcéra", začal otec.
"Dnes už máš 18 a to je čas aby sme ti niečo povedali. Vieš no možno mi/ nám nebudeš veriť ale všetko je to pravda."
"Vieš my nie sme úplne obyčajný ľudia. Sme..."
Chcel pokračovať no prerušila som ho.
"Nebodaj mi chceš povedať, že sme nejaké nadprirodzené bytosti. Nezabudla som sa pri Tom zasmiať."

"Nooooo... Máš z časti pravdu." Hneď ako to dopovedal som si nemohla odpustiť hlášku: "WTF???" Ty si zo mňa naozaj strieľaš.

Chvíľu sme boli ticho než som začala opäť rozprávať.
"Otec wau. Ako taký presvedčivý si nikdy nebol. Nech sa páči všetci môžte vyliezť."
Normálne som mala pocit, že je prvého apríla.

Otec na mňa len nechápavo zazrel. Keď som sa na neho dlhšie pozerala zistila som, že zrejme nesraežartoval.

"Mia ale toto všetko je pravda."
Hneď ako to dopovedal som mala papuľu až niekde pri jadre zeme. Fakt ako ľudia teraz hovorím vážne. Moje ústa boli niekde pod zemou.
Rodičia na mňa pozerali s ľútosťou v očiach ale nechápala som tomu. Potom ako som sa trocha skľudnila mi začala hlava pracovať na plné obrátky.

Keď už som to mala ako tak uložené v hlave otec sa už nadychovali a išiel hovoriť ďalej.

"Mia no to nie je všetko."
"No vieš. My ako vlkodlaci máme aj spriaznené duše."
Pozrela som na neho nechápavo.
"Proste keď dovŕšiš 18 rokov už ta bude môcť nájsť tvoja spriaznená duša s ktorou musíš potom odísť."
Ani som si nepremyslela čo chcem povedať už som kričala.

"A toto ste mi kedy chceli povedať? Ha? Až keď si po mňa príde? To som žila celý život v klamstve?"

"Viete čo ja vás nenávidím. Nenávidím. Nechápem čo si o sebe myslíte. Len tak si prídete poviete mi, že som nejaké zviera a že ešte musím odísť s niekým s kým budem žiť celý svoj život.?"

Hneď ako som dopovedala som ich nenechala už nič mi povedať. Rozbehla som sa do izby kde som sa rýchlo vyzliekla zo šiat, obliekla si len sivé tepláky, čierne tričko a mikinu, vytiahla zo skrine ruksak do ktorého som nahádzala nejaké oblečenie, telefón, vodu, baterku..
Potichu som zišla dole a išla do kuchyne. Popri Tom ako dom si brala jedlo som počúvala rozhovor rodičov.

"Nemohol si jej to povedať pomalšie. Kto vie čo teraz vyvedie."

"Nemohol. Musel som jej to povedať takto. Uvidíš takto sa tým lepšie zmiery."

"Ako myslíš. Len nech niečo nevyvedie."

Ďalej som ich už nepočúvala. Keď už som mala všetko zobraté potichu som sa priblížila ku zadným dverám, ktoré som potichu otvorila a vyšla von.
Tak ako som ich otvorila som ich aj zatvorila a poobzeral sa okolo seba.
Ako prvé som si všimla cestičku, ktorou som chodievala behať do lesa. Hneď som sa po nej vydala.
Už keď som sa ocitla v lese tak som trochu spomalila. Už som len kráčala.
Všade bolo ticho až kým som za svojím chrbtom nezačula vrčanie....

Taaaak ľudia.
Som tu s novou kapitolou. Dúfam, že sa bude páčiť.
Ďakujem za vašu podporu a možno ešte dnes publikujem ďalšiu. Uvidíme...
Kto myslíte, že to bude?

MiniJanaRad 🔐