Za neviditeľným múrom

5. kapitola - Neoblomný

Na druhý deň v škole sa Ayumi nemohla vyhnúť jej ukecanej spoluhráčke Shizune, ktorá jej básnila o tom, akú príjemnú spoločnosť jej robil Yamamoto po ceste domov.

Vypočula si ju od začiatku až do konca. Popritom si vytiahla knihy a zošity, skontrolovala si, či mala napísané naozaj všetky domáce úlohy a zároveň sa snažila reagovať na svoju spolužiačku, aby jej tým dala najavo, že ju neignoruje.

Nakoniec sa začala prvá hodina. Ayumi očami prebehla po svojej ukecanej spolužiačke, ktorá na ňu zamyslene zízala.

V tej chvíli radšej odvrátila od nej pohľad. Buď má to dievča niečo za lubom, alebo bude mať otázky na telo.

Po prvej hodine nastala ďalšia klasická výmena kníh a zošitov. Avšak, keď potom zdvihla pohľad, zistila, že pred jej lavicu sa postavila obávaná Shizune.

Spýtavo na ňu hľadela a nedokázala určiť, čo práve príde.

„Už viem, čo som sa ťa zabudla spýtať! Teba bol odprevadiť Kuroo domov, však?" spýtala sa to samozrejme dostatočne nahlas, a preto sa mnohé dievčenské tváre zamerali na ňu.

„Hej," odvetila potichu a snažila sa ignorovať tie zvedavé pohľady naokolo.

Shizune má oči aj na riti. Myslela si, že včera po tréningu bola celkom zahĺbená do rozhovoru s Yamamotom, ale opak bol pravdou.

„A ako to prebiehalo?" kľakla si k jej lavici, vyložila ruky na stôl a oprela si o ne bradu.

„Normálne," mykla plecom a začala si listovať v učebnici matematiky, ktorá ju vôbec nezaujímala, avšak radšej bude pozerať do toho, ako na svoju prehnane zvedavú spolužiačku.

„A čo? Bolo niečo? O čom ste sa rozprávali?" Shizune sa nedala len tak ľahko odbiť a tak bola trpezlivá. Hľadela na ňu jej veľkými tmavomodrými očami a jasne bolo vidieť, ako sa snažila o čítanie myšlienok. Až do takej veľkej miery bol jej pohľad prepaľujúci.

„Čo malo byť niečo..." nestihla dopovedať, pretože začalo zvoniť na hodinu, čo znamenalo radostné oslobodenie sa od jej otázok.

„Ešte sme neskončili!" zvolala Shizune zamračene a odkráčala k svojej lavici.

„Objali ste sa? Bola... pusa?" naklonila sa k nej cez lavicu a v tom sa Ayumi na ňu bezvýrazne pozrela.

„Nie a nie," zamrmlala, odvrátila od nej pohľad a prehodila si veci na ďalšiu hodinu. V prípade takýchto nepríjemných otázok dúfala, že zazvoní na hodinu čo najskôr, inak ju Shizune zožerie za živa.

„Pozval ťa niekam?" spýtala sa jej nadšene, akoby to už vedela.

„No," zašomrala a zahľadela sa na svoju lavicu, ktorá jej v tej chvíli pripadala neskutočne zaujímavo.

„To čo je, no?! Hasegawa, rozprávaj normálne! Na čo máš tie ústa?!" zvolala nahnevane, kľakla si a zahľadela sa jej do tváre.

„Pozval ma si zahrať... musím ísť na WC," odpovedala jej v rýchlosti a veľmi potichu, zdvihla sa a rýchlymi krokmi opustila triedu.

Shizune ju prekvapene pozorovala, až kým nezmizla vo dverách.

Ayumi sa vrátila so zvonením na ďalšiu hodinu a tak sa spokojne usadila za lavicou.

Počas hodiny premýšľala nad tým, ako si vezme svoj obed, nenápadne prekĺzne popri Shizune a naje sa radšej sama. Nechce, aby ju aj naďalej terorizovala otázkami, keďže to bolo len jedno obyčajné odprevadenie. Niekedy má pocit, že to dievča robí z komára somára.