Volaj ma Jakub

8.

Jakubovi dokonca nerobilo problém ani to, že sme spolu spali v posteli.
Vedel sa postaviť aj chodiť, ale istota je istota a chcela som ho mať vždy pod dohľadom. Mala som výčitky, nechať ho samého, len čo som zbehla 200 metrov do obchodu a naspäť. Vždy mi musel sľúbiť, že bude sedieť a pozerať alebo hrať Playstation.
Viem, prehnaná starostlivosť. Jasné, že aj jemu to išlo na nervy, ale nemal na výber.

Ráno ma nechcel budiť, tak pozeral posty na Instagrame, alebo pozeral len tak do stropu, občas som ho cez prižmúrené oko videla ako sa pozerá na mňa s úsmevom.
Pri raňajkách sme sa vždy dobre porozprávali.
Kým som ja varila, on si vybavoval potrebné veci okolo klipov, hudby, odkladal všetky stretnutia a podobne.
Často ho prišli pozrieť "bratia" z M+ ako napríklad Nik, Jickson, Karlo a podobne.
Pár krát bola aj jeho mamka, ktorá si myslela, že jej Jakubko si našiel konečne normálnu frajerku. No Jakub odpovedal neisto: ,,Umm, noo, to je tak... Ne.. "
Pochopila som to, veď to, že sme raz spali spolu a poznáme sa ako tak, tak to z nás nerobí pár. Neriešila som to.

Bola Streda a Jakub mal ísť na prehliadku do nemocnice. Dovtedy sme auto neriešili. Jasné, že mu už vybavili nové, ale ja som sedela akurát tak v mojej 2kovej Octavii za 5 tisíc. Nie v luxusnom Mercedese za určite viac ako 5 tisíc. Kus rozdiel nie? A predsa moje auto je moje auto.
Jakub mi plno veril a pri dverách hodil kľúče do rúk. Zišli sme dole výťahom, prešli sme k autu, sadla som za volant a pozrela som sa na Jakuba.
Jakub sa iba zasmial a povedal: ,,No, co je? Chováš se, jako bys řídila poprvé. Myslím že, auto jako auto, ne?"
Auto ako auto, ale toto sa vôbec nedalo porovnať s tým mojim. Ale skúsila som to. Naštartovala som a išli sme do nemocnice. Cesta prešla rýchlo. Jakub nad niečím rozmýšľal a občas sa na mňa pozrel. Videla som na ňom, že ho to hnevá, že nemôže chodiť, hocikedy a hocikde, ako zvykol, ale sa musí zotavovať doma.

V nemocnici mu povedali, že ešte nejaký čas sa bude zotavovať a potom to bude v pohode, že ani nebude vedieť, že sa mu niečo stalo.

Cestou domov, mu volala Polícia, aby sa urýchlene dostavil na stanicu. Tak teda sme išli na stanicu. Tam už čakal Dominik.
Otočil sa na Jakuba a povedal: ,,Jakube, vím, že nevěříš poldům, ale řekni jim pravdu a odpověz na všechno, o co tě požádají."
Jakub sa na neho pozrel a podráždene odpovedal: ,,Dominiku, ty už jsi svědčil? Řeknu jim pravdu, jen ať chytí toho dementa."

Jakub odišiel do vnútra a Nik si ma tam až potom všimol a viedli sme krátku debatu o tom ako mi to s Jakubom ide.
Nik mi povedal, že Jakuba pozná už veľmi dlho a tvrdil mi, že Jakub sa do mňa zaľúbil. No neverila som až tak tomu, pretože Jakub sa ku mne správa skôr ako ku kamarátke.
Síce sme sa s Jakubom vedeli rozprávať aj dlhšiu dobu a mali sme veľa toho spoločného, dokonca sme spali aj v jednej posteli, zasmiali sme sa na všelijakej hovadine a vedeli sme si robiť srandu jeden z druhého, no nemala som pocit, že by ma bral za viac ako kamarátku.
Nik tvrdil: ,,Jo, no, on to jen předstírá, protože párkrát selhal, takže tě chce vyzkoušet. Ty máš to "štěstí", že mu v takové osobní situaci pomáháš, a on ti bude věřit a bude vědět, že nejsi jako ostatní. Neboj, on to jenom hrá."
Veľmi som chcela veriť tomu, čo Nik hovorí. Bolo to síce dosť presvedčivé, ale niečo ma aj tak držalo v tom, že nie.
Nikovi niekto volal, že potrebuje pomôcť, tak Nik sa somnou rozlúčil a odišiel. Ostala som tam sama.

O nejakú polhodinku vyšiel Jakub von. Vyzeral nahnevane a vystresovane. Zobrala som ho do auta a išli sme domov. Cestou domov mi rozprával, čo sa ho pýtali vo vnútri.
Vraj už na 60% vedia kto by to mohol byť, už len potrebujú pár dôkazov a dôvod prečo to urobil. Potom pôjde dotyčný sedieť. Jakub šuchal dlaňami, to robím ja vždy, keď som nervózna. Podľa mňa vie, kto to bol. Len mi to nechcel vešať na nos.
Spýtala som sa ho, či sa niečo deje. Odpovedal, že nie, a tak naša cesta domov bola od toho momentu tichá.

Keď sme konečne prišli domov, Jakub bol zasa celkom dobre naladený. Sadol si na gauč a pustil si televízor. Doniesla som mu jedlo a spolu s ním som sa najedla. Hrali sme hry a rozprávali sme sa dlhšiu dobu, až kým sme nezistili, že už je 9 hodín večer.
Ten čas s ním prejde tak rýchlo.
Objednali sme si pizzu. Ja Olivovú a Jakub nejakú, neviem akú.
Ani som si nemyslela, že s takým človekom ako je Jakub, bude taka sranda a hlavne v takejto situácii.
Pri pizzi sme zasa hrali hry na Playstation. Jakub bol v miernom hneve, pretože skoro vždy som vyhrala ja.
Ako sme tak hrali, začala som už byť unavená. Pozrela som na mobil a boli už 2 hodiny ráno. Pri jednej hre sme vedeli vydržať tak dlho.

Zodvihla som sa z gauča. Jakubovi som dala za úlohu vypnúť televízor a kus upratať stôl pri gauči. Ja som zatiaľ odniesla krabice do koša a umyla som ešte riad. Mala som pocit, že Jakub sa na mňa pozerá. Pozrela som sa na mikrovlnku a v odraze som videla, že sa naozaj pozerá na mňa.

Utrela som si ruky a išli sme s Jakubom do postele.
V posteli sme sa ešte chvíľu rozprávali o všelijakých témach. Po chvíľke sme si povedali dobrú noc a ja som sa otočila chrbtom k nemu. Zacítila som jeho Ruku na mojom ramene. Pritisol ma bližšie a chytil ma za ruku. Otočil ma čelom k nemu a ako ma držal za tú ruku, sme spolu zaspali.