BLIND

1.kapitola - 3.časť

•

BLIND
imdiorr

•

"i feel too much or nothing at all."

•

1.kapitola
3.časť

•

nikdy ho nechápal, nechápal prečo musí prepiť celú výplatu. veď on je ten kto by sa mal o neho starať, keď už matka nie tak aspoň on. no jeho otec je k ničomu, okrem slopania a vyvolávania pouličných hádok a bitiek nevie nič iné. čo ho neraz veľmi sklamalo, veď z otca si má brať príklad no keby si berie príklad z opilca, tak už sú na ulici

•

"klára to bolo krásne!" zvolala nadšene maria. iba ticho počúvala kláru ako hrá na klavíri. jej maličké prsty sa pohybovali ladne po klávesách ako taká baletka po tanečnom parkete. raz boli niektoré tóny vyššie a raz zase nižšie. počúvala to s takou radosťou a úsmevom až sa zdalo, že jej v živote nič nechýba. a však my vieme, že to prvada nebola.
klára hrala ďalšie piesne a tóny ešte dlhý čas, až sa zdalo, že sa o chvíľu ten klavír stane klárinou súčasťou. človek by si myslel, že už aj jej súčasťou je. koniec koncov hrala na ňom perfektne a bola to radosť počúvať. maria sa úplne vžila do tej melódie a prestala myslieť na všetko, proste sa vďaka tomu dostala do prítomnosti.
,,klára!" klavír okamžite prestal vydávať krásnu melódiu. ,,čo sa deje maria?" maria sa doširoka usmiala a povedala: ,,naučíš ma hrať na klavíri?" klárin pohľad síce maria nemohľa vidieť ale po dlhšom tichu sa rozhodla zase ozvať. ,,prosím klára." kláre stále však behala po rozume jedna jediná otázka: ako?

,,prepáč maria ale ja neviem ako. budeš si musieť zohnať niekoho iného." sklamaná z jej odpovedi sa potichu a opatrne dostala do svojej izby. ľahla si na postel a nechala sa unášať svojími emóciami. nebolo to pre ňu ľahké, keď jej každý deň niekto pripomínal jej "vadu". niekedy si pripadala ako taká bábika, vždycky za ňu všetko niekto urobil, či to bola skúška klára alebo jej mama, či otec. vždy to niekto za ňu urobil. nemusela umývať riad, vysávať izbu alebo dokonca pomáhať v domácnosti. bola porcelánová bábika, každý na ňu dával pozor ako na oko v hlave, pomaly sa jej človek ani dotkúnť nemohol. pre niekoho možno výnimočné a výhodné ale pre ňu nie. milovala svojich rodičov ale zároveň prepadala do istého druhu nenávisti voči nim. chcela ísť von a spadnúť, aj keby len zakopnúť, bola by rada. verili by ste jej keby vám povedala, že nikdy nezakopla? nikdy nespadla? nikdy si nič nezlomila? asi by ste ju rovno označili za klamárku. ale opak je pravdou, mária naozaj nikdy nespadla. odmala sa k nej všetci správajú ako k tomu najkrehkejšiemu porcelánu. niekedy jej to až lezie nanervy, no nemože s tým nič urobiť. može byť rada, že sa o ňu starajú nie to ešte sťažovať sa.

po pár hodinách jej hlbokého premýšľania, sa rozhodla ísť spať. no vyrušilo ju niečo, alebo skor niekto. 
,,maria si hore?" do jej izby vošla klára. čiernu blúzku mala zaprášenú a špinavú, jej biela sukňa so zásterou bola zafúľaná a špinavá, no aj tak sa odvážila voľnosť do jej krásnej čistučko bielej, nevinnej izby. sadla si na stoličku vedľa jej postele a čakala na odpoveď. keď odpoveď dlhšie neprichádzala, rozhodla sa začať aj bez akého koľvek vyzvania.  ,,prepáč mi to mária, ja chcela by som ťa učiť hrať na klavíri ale nejde to. ja nechcela som ti to ešte hovoriť, ale sťahujem sa naspäť za mamou..." smutne si povzdychla, pár slzičiek, ktoré sa snažila zastaviť sa jej vykotúlali z očí - no hneď ich utrela.
,,prečo si mi to nechcela povedať?" s plačom sa po chvíľu spýtala maria.
,,sme kamarátky a viem, že by si s tým nesúhásila a trápila by si sa kvoli tomu ešte dlhšie..." ich rozlúčka trvala možno len pár minút no aj tak bola veľmi dojemná.

krátke útržky ktoré vám tu opisujem sú len na zdokonalenie obrazu o mariinom živote, no ale asi všetci vieme ako taký dojímavý moment vyzerá.

na druhý deň ostala kláriná izba prázdna, nebolo tam ani smietko prachu, či fliačik od kávy. všeko bolo ako vždy dokonale čisté a presne uložené na svojom mieste. každá vec, každý pomaranč v ich kuchyni, všeko bolo vždy na svojom mieste. a keď nebolo, vďaka kláre bolo. predtým ako klára odišla, chcela sa rozlúčiť ešte raz a naposledy aj s máriou ale tá nejavila ani štipku záujmu ako jej to objasnili slušne jej rodičia. smutná a oklamaná odišla preč, no hlavne odišla z máriinho života s pocitom viny. viny z toho, že jej jedinej kamarátke z domu, márie, klamala o to prečo naozaj odchádza.

•

ospravedľňujem sa že dlho nevyšla nová časť ale nemala som ani najmenšiu chuť do písania, absolútne sa mi nič nepáčilo čo som napísala a v kuse som len zmazáva text. no dúfam, že vás nová časť aspoň trošku poteší a spríjemní vám deň. inak užite si prázdniny (hh ja viem skro to sem píšem)

imdiorr
love ya
🤍