Tak... Posledný školský deň. Niektorí sa lúčili so spolužiakmi a učiteľkami len na dva mesiace, niektorí aj na celý život. Môj prípad je ten druhý, poďme sa pozrieť ako tento deň vypadal u mňa.
Keď som prišla do školy, tak ma prekvapilo, že pri vchode nestál nikto, kto by nám na ruky striekal dezinfekciu, tým pádom som nemusela celý deň vdychovať jej octový pach. Usadili sme sa do lavíc alebo sme sa prechádzali po triede a rozprávali sme sa. Potom prišli do našej triedy Béčkari a naše triedne učiteľky. Chceli totiž vedieť komu všetkému ideme dávať kvety. Keď sa toto vyriešilo béčkari aj z ich triednou učiteľkou odišli.
Krátko po tom zaznel rozhlas s hymnou a potom koncoročný príhovor pána starostu a pána riaditeľa. V príhovore pána riaditeľa bolo poďakovanie pre všetkých žiakov našej školy ale hlavne pre deviatakov a našu triednu ktorá odchádzala do dôchodku. A nasledovalo rozdávanie vysvedčení a pochvál, občas aj zle vytlačených. Teraz narážam na pochvalu ktorú dostala Barborka za to, že od piateho ročníka mala čisté vysvedčenia. Ibaže na tej pochvale bolo napísané, že ju dostala za skvelé športové výsledky. Stáva sa.
A potom... (napäté ticho) prišla rozlúčka. Aj Áci, aj Béci sme sa zoradili na konci chodbu do trojic alebo dvojic, pochytali sme sa za ruky a zišli dole po schodoch, ktoré boli preplnené žiakmi z iných ročníkov, do vestibulu. Tam už na nás čakali ďaľší žiaci a učiteľský zbor. Najprv predstúpil pán riaditeľ a znovu predniesol príhovor (iný samozrejme). Za ním si pripravili spoločný príhovor Ema a Julka (z Béčky) a zakončil to pán farár s poviedkou. Nasledovali deviatacké videá. Tie pozostávali z rôznych fotiek a vtipných videí. (To naše je aj na YouTube ale neviem či ho mám sem dávať.) Keď videá skončili išli sme odovzdávať učiteľom kvety. No a potom nastala podľa mňa tá najzábavnejšia časť a tou bolo púšťanie lampiónov.
Mali sme dva lampióny (jeden pre Áčku, jeden pre Béčku). Chceli sme zapáliť ten náš ale pokazil sa nám zapaľovač, takže sme potom vykrikovali na celú ulicu či nemá niekto náhodou zapaľovač. Keď sme konečne nejaký našli zapálili sme náš lampión a čakali sme kým si Béčkari zapália ten svoj. Medzitým ako sme čakali zafúkal vietor a skoro nám vydrapil lampión z rúk a uletel ku škole. Čiže ako sa najlepšie rozlúčiť so školou? Presne tak, podpálime ju! Konečne sme ich išli vypustiť. Zatiaľ čo lampión Béčkarov letel rovno hore, ten náš to nemal až také ľahké. Letel dáko viac doboku, takže sa obtrel o vetve stromčeka ktorý rástol pri ceste, potom nabúral do strechy domu. (Nie som si teraz istá ale mám taký dojem, že v tom dome býva naša chemikárka. Ale nie som si istá viem len, že býva veľmi blízko pri škole.) Najprv sme si mysleli, že podpáli dom. Sekundu na to však začal náš lampión klesať a dopadol do záhrady a tam sa chvíľu kotúľal. (Ja som už iba čakala kedy sa na tej tráve zjaví taká ohnivá čiara za lampiónom.) Už sme chceli volať hasičov keď tu náš preslávený lampión vzlietol! Jupí! A do ničoho nenabúral. Dvojnásobné jupí!
No a to je už vlastne všetko. Potom sme sa rozlúčili a išli sme domov.
Ešte by som tu nakoniec chcela napísať, že toto nie je posledná kapitola tejto knižky. Chcela by som spraviť ešte jednu v ktorej by boli napísané hlášky aj z ostatných ročníkov.
