"Zober mu to osobne. Druhé poschodie, prvé dvere zľava,"povedali mi pri vstupe.
Balík, čo nemohol vážiť viac ako päť kíl, som mala ešte stále v rukách.
Ostávalo šesť minút.
Sedel za mahagónovým stolom. V rukách samé papiere. Havranie vlasy strapaté. Keby som ho takto vyfotila, vyzeral by ako obyčajný manažér.
Ach, ako len bol ďaleko od obyčajného.
Keď ma zbadal poukázal na stôl.
Položila som balík.
"Jednu vec si musím ujasniť, Lexi. Na poslíčkov sa zbrane nemieria," zavrčal.
"On si za to môže sám."
"Je mi jedno, kto za to môže. Nech sa to znova nestane!"
"Za to neručím."
Vstal a podišiel bližšie. Každé slovo zdôrazňoval ďalším krokom. "Myslíš si o sebe, že si drsná?"
Nahol sa dopredu a zbytok mi pošepkal do ucha:"Prevediem ťa podzemnou časťou budovy."
YOU ARE READING
Môj život, Jeho hra
Short StoryPouč sa z chýb iných. Vravia. V jeho okolí by sa dalo nájsť dosť žien, ktoré by sa o svoje chyby podelili. Ale... Najľahšie sa predsa človek poučí zo svojich vlastných. Kiežby som ich počúvla. Cover by @mari_s3
