,,Rada by som ti pripomenula, že ak budem musieť, nebude mi robiť problém oboch vás podrezať."
Prechádzam sa pozdlž promenádou. To že vám rozprávam tento príbeh, ešte neznamená, že som to nakoniec prežila. Obzerám sa zo strany na stranu. Vietor ma ovieva a nohy sa mi pri kontakte s vodou zmáčaným pieskom hlboko zabárajú. Možno je toto celé dopredu napísané a prihováram sa vám z dna oceánu. Áno, je to tento druh príbehu. Veci sa proste vymkli kontrole.
Zahľadela som sa do diaľky. Vlny besne narážali o útes, voda len tak penila. Ale vráťme sa na miesto, kde to celé začalo.
Londyn
Sedela som vo svojej izbe na okennom ráme, odhrnula som si záves, pozorovala som svet na vôkol a niečo si zapisovala do denníka.
Odmalička som si doň uchovávala všetky svoje spomienky a zamykala ich na kľúčik. Iba tak mohli zostať v bezpečí a ukryté pred okolitým svetom. O niektoré veci nie je nutné sa deliť, tak ako o muža a peniaze. Keď sa už o ne podelíte myslíte na to, že sa vám nemusia vrátiť a všetko sa môže behom sekundy otočiť o tristošesťdesiatpäť stupňov a zmeniť na nepoznanie.
Milovala som keď sa moje atramentové pero značky Mont Blanc dotko svetložltého recyklovaného listu v mojom denníku. Písala som si doň neustále, nebolo dňa keby by som to vynechala. Bola to moja každodenná rutina. Od kedy som sa naučila písať zaplnila som ich desiatky. Bolo v nich všetko .
Mama si ma často doberala, že pri takomto tempe zo mňa určite bude spisovateľka a prekonám aj svoju obľúbenú Austinovú.
Čaro uchovaných spomienok. Tomuto čaru ma kedysi stihla priučiť ešte moja mamina. Sľúbila mi, že keď budem mať 17 všetko po čom tužím sa mi splní. Za každú jednu zapálenú a sfúknutú sviečku zo sedemnástich sa mi splní jedno želanie. No nebolo tomu tak. Jej smrť sa už nedala vrátiť späť.
Keď som mala 12 mame zistili leukémiu vo veľmi pokročilom štádiu, už sa jej nedalo pomôcť. V jej prípade sme sa už len mohli tešiť z každého spoločne stráveného dňa. Svoju chorobu pred nami dôkladne tajila, čo som jej nedokázala dlhú dobu odpustiť.
Prečo nám nič nepovedala? Možno si sama myslela, že sa z toho dostane. Ale ako,keď sa nechcela podrobiť nijakej liečbe.
Dva roky zvádzala neúspešný boj s rakovinou, ktorý presne na Štedrý deň prehrala.
,,Mali by ste ísť dnu a rozlúčiť sa, už sa nedá nič robiť je mi to ľúto." To boli posledné slová lekára, ktoré som si v hlave opakovala dookola.
Vianoce pre mňa prestali tak povediac existovať. Mala som len štrnásť. Moji vrstovníci riešili čo je momentálne IN a za čo by mali utratiť peniaze svojich rodičov. Či je lepšie mať nový iPhone 6 , alebo im stačí aj Black Berry. Či si nalakovať nehty na karmínovo červenú alebo si majú ísť dať spraviť profesionálnu trápnu gélovu francúzku manikúru. Ani jedna z týchto menovaních vecí nebola žiaľ mojim problémom. Ja som musela zariaďovať potrebné veci ohľadom pohrebu.
Zrútil sa mi svet ako domček z karát. Stvárala som strašné veci. Hrala som sa na odvážnu.
Tvrdú.
Bezcitnú.
Nekompromisnú.
Riadila som sa mottom - Tajomstvo šťastného života je prežiť každé sklamanie s úsmevom na tvári.
No žiaľ taká nie som.
Som citlivá.
Prežívam to.
Milujem.
Túžim.
Bojím sa, ale idem si za svojim. Je to akoby sme boli dve. Jedna ma ničí a tá druhá ma ťahá nahor.
Hladala som si vlasný spôsob ako sa s tým všetkým vyrovnať, ale po svojom. No moje pokusy vzdoru boli skoro vždy viac menej neúspešne. Boli to len výkriky do tmy. Vždy ako by náhodou sa niečo stalo. Akoby na mňa niekto dával pozor a držal nado mnou ochrannú ruku. Asi sa na to mamina z neba už nedokáže ďalej pozerať ako sa trápim a ubližujem si.
Vo všetkom čo robím je riziko, ale bez rizika by som nedosiahla nič. Skúšala som extrémne športy, ktoré neraz hraničili so životom, ale ten nával adrenalínu ma fascinoval. Nieje nič krajšie, ako keď zoskočíte s padákom pri niekoľko násobnej víške tej vašej a vy si môžete prevetrať hlavu a nechať voľný priechod vašim myšlienkam. Hoci stále je tu to niekoľko percentné riziko, že sa vám padák nemusí otvoriť. Možno som sa niekedy pristihla ako nadtým premýšľam. Viem v mojom veku je to síce čudné ale keď sa nad tým zamyslíte, možno ma aspoň z malej časti pochopíte.
Nemala som už nikoho. Otec , teda ak sa ho tak vlastne dá nazvať, skôr by bolo trefnejšie nedobrovoľný darca spermii nás opustil keď som bola ešte len v embryonálnom štádiu. Vraj sa ešte necítil na to byť otcom. Hlúposť, toto je asi tá najchabejšia výhovorka, ktorú by som od hocikoho očakávala.
Starých rodičov som už tiež žiaľ nemala. Po maminej smrti sa ma ujal môj strýko, ktorý mi pomohol prejsť týmto ťažkým obdobím a dostal ma z toho. Mali sme medzi sebou veľmi pekný vzťah. Hoci on sám deti nemal a myslím, že sa ich ani v dohľadnej dobe nechistal mať . Vždy som ho považovala za niečo medzi najlepším kamarátom a ocinom v jednom.
Keďže som vyrastala bez otca v mojom živote boli iba dvaja muži - jeden bol strýko Simon a druhý bol môj najlepší kamarát Justin. Vždy tu boli pre mňa.
Vďaka tejto nepríjemnej skúsenosti sa mi podarilo žiaľ predčasne dospieť. Začala som si vážiť každučičký deň, bez ohľadu na to, či už bol dobrý alebo nie. Snažila som si užívať dni naplno a vyvarovať sa každodennej rutine. Nikdy neviete, čo sa vám môže na druhý deň prihodiť.
Ako každý normálny teenager som podľahla čaru socialných sietí. Na Facebooku som mala cez tisíc priateľov a skoro trojnásobne viac followerov. Ale to ma nezaujímalo tak ako to koľko ich mám na Instagrame. Na žiadnej zo sociálnych sietí som nevystupovala pod vlastným menom , ale pod pseudonimom Verity Fiorelly. Každý deň som tam pridávala nespočetne veľa fotografii. Denne som si pri nich našla desiatky komentárov či už boli pozitývne alebo nie. No jedného dňa som si tam našla niečo, čo mi zmenilo život.
On mi zmenil život.
