To nemôže byť on, alebo áno? Tristana som poznala ešte z detstva, teda ako sa to vezme. Poznala som ho z videnia. Chodili sme spolu na rovnakú školu, mali spoločných kamarátov, rovnaké aktivity... no nikdy za tie roky so mnou neprehodil viac ako pár viet.
Nie že by sme sa nemali o čom rozprávať.
Už v tej dobe to bol vysoký, mohutný chlapec prekvapivo vyspelý na svoj vek. Pohľadu do jeho očí sa nedalo uniknúť. Mali priam neuveriteľne sýtu farbu. Každé dievča na škole podľahlo jeho šarmu, no ja nie.
Môj život bolo lietanie, aspoň raz za mesiac. Od kedy žijem s Casperom, cestujeme spolu z jedného miesta na druhé, podla toho, kam siahajú jeho záujmy. V posledných rokoch sme žili striedavo v Londýne a Paríži.
Bola som skôr introvert s citom pre módu. Nedá sa povedať, že by som nemala kamarátov, alebo dokonca sa vyhýbala kontaktu s ľudmi to nie, len som bola opatrná.
Riadila som sa heslom dôveruj, ale preveruj. Ako Casperova neter a syrota som mala veľmi ťažkú cestu začleňovania sa do kolektívu. Veľa ľudí sa so mnou chcelo kamarátiť len kôli nemu. Niektorí ma lutovali, iným som bola ukradnutá.
No Tristan bol iný, taký nevypočitateľný ako časovaná bomba.
Nádherný. Veľký. Silný. Kučeravý. Bol stále rovnaký, prenikavé oči, dokonalý úsmev odhaľujúci jamky v lícach. Trochu arogantný, ale stále jenmý. A nežný. Čo to trepem jemný a nežný určite nie je! A vôbec, prečo to riešim? Neznášam ho.
Čo tu ten robí?
Zrazu sa naše pohľady stretli. Neprítomne sa na mňa pozeral. V jeho spoločnosti som sa vždy cítila nejako nesvoja. Medzi nami vždy panovalo napätie, nevedela som si to nijako vysvetliť.
Snažila som sa z hlavy vytlačiť všetky spomienky na naše prvé stretnutie s Tristanom, no pomaly sa začali vkrádať späť .
Mala som dvanásť a prechádzala som si ťažkým obdobím. Moja a Tristanova mama boli kamarátky, no s Tristanom sme sa nevídali. Boli sme tak odlišný.
,, Ja padám."
,, Opäť, Tristan?" Podráždene vykríkla Isabeli. Inak bola prototyp absolútneho pokoja ženy v stredných rokoch.
,, Ale DeJoriovci len teraz prišli."
Tristan mávol rukou.
,, Idem k Seanovi. "
Sledovala som jeho odchod s otvorenými ústami. Bol taký arogantný.
Jediný spôsob , ako sa správať k chalanovi , ako je Tristan, je vysmiať sa mu priamo do ksichtu. Už vtedy som sa zaprisahala, že s ním nikdy neprehovorím. No to ani zďaleka nebolo všetko.
