Ona je On

3. Susedia

Ako prechádzala regálmi, vdychovala vône obchodu. Cítila vôňu čerstvého pečiva, za ktorou sa ukrývala slabučká vôňa malín. Cítila vôňu čerstvej zeleniny, premiešanú s vôňou hliny. Keď vkladala do nákupného košíka čokoládu, predstavila si jej sladkú chuť. Takto vnímala svoje okolie. Vnímala ho cez chute, vône a dotyky. Vnímala tak aj seba. Cítila vôňu svojej sladkej voňavky, či chuť červeného rúžu na perách. Končekmi prstov rozoznávala krivky svojho tela a dokonca jeho hladkosť zakaždým, keď sa oholila.

Holenie ich oboch zo začiatku veľmi hnevalo a obmedzovalo. On sa nemohol holiť do hladka a Ona s tým nemohla nič spraviť. On to nedokázal vysvetliť. Aj keby sa o to spolu pokúsili, aj tak ich nikto nepočúval. Vždy ich odbili vetou: "Keď budeš bývať vo svojom byte a jesť svoje jedlo, bude mi jedno, čo budeš robiť."

Jedno im to aj tak nebolo. Keď sa On konečne osamostatnil od rodičov a pozval ju k sebe bývať, potešila sa. No radosť netrvala dlho. Skoro každý druhý deň prišli na návštevu. Len pozrieť nové hniezdo. Cez víkend na obed, lebo to sa patrí. Potom skontrolovať, lebo sa On dlhšie neozval. Hnevalo ich to. Oboch.

Konečne sa to usporiadalo po niekoľkých mesiacoch a On sa začal tváriť, že nie je doma zakaždým, keď niekto zvonil, alebo volal. Bolo to super. Zrazu mali toľko času. Hlavne Ona. Mala miesto na šaty v skryni. Nemusela ich už krčiť v jednej malej športovej taške. Mala miesto aj na topánky a nemusela chodiť len v jedných lodičkách. Mohla si kúpiť čižmy, sandálky, balerínky... čokoľvek! Bola to eufória.

On bol šťastný, že je Ona šťastná. Pracoval najlepšie ako mohol. Všetky peniaze, čo zarobil, použil na splácanie hypotéky. Keď mu niečo zvýšilo, rozdelil to na tretiny a jednu tretinu jej dal na potešenie. Ona si za to málo vždy niečo našla. Raz kabátik, raz umelé mihalnice, či novú maskaru.

S plným nákupným košíkom v rukách kráčala pomaly k pokladni. Dnes sa nikam neponáhľala. Bola sobota a bolo skoro ráno. Zastala za staršou pani a čakala, kým sa uvoľní pult, aby mohla vyložiť nákup. Nekúpila nič navyše. S úsmevom na perách si predstavovala ako si vyberie nové oblečenie.

Z myšlienok ju vyrušilo nesmelé zakašľanie. Stál za ňou štíhly čiernovlasý muž s veľkými okuliarmi. Keď sa na jeho zakašľanie otočila, trošku očervenel. "Uhm... Dobý deň. Prepáčte, stojíte v rade k tejto pokladni?" Opýtal sa jej a ukázal na pokladňu pred ňou. "Dobrý deň aj vám," pozdravila sa "áno, čakám pri tejto pokladni. Ponáhľate sa?" Opýtala sa teraz ona neznámeho. Usmial sa. Vyzeral rozkošne. "Nie, neponáhľam, bývam tu neďaleko a je sobota..." Zamyslene sa jej pozrel do tváre. "Prepáčte, vy bývate tu v päťke na siedmom?" Zháčila sa. Koľko o nej vie? Vie o ňom? Čo má povedať?! "Áno, bývam, ste tiež z päťky?" Prikývol. "Áno, nedávno som sa nasťahoval na šieste poschodie... Volám sa Peter, teší ma." Predstavil sa jej a vystrel k nej ruku. Ona sa usmiala a snažila sa ukryť úľavu. Na chvíľku si prehodila plný košík do jednej ruky a druhú mu podala. "Saša, teší ma." Všimol si, že jej košík pomaly klesá k zemi. "Môžem? Pomôžem vám s nákupom." Nechala ho vziať jej košík z rúk. Napravila si prameň vlasov, čo jej skĺzol do tváre. "Ďakujem, ste ozaj milý." Peter sa zasmial. "Nemusíte mi ďakovať... A ani vykať, kľudne mi tykajte." Prikývla. "Dobre Peter, tykaj aj ty mne. A aj tak ti Ďakujem."

Dôchodkyňa si vzala tašky a odišla od pokladne. Peter držal košík, kým si Ona povyberala celý nákup. Kým si nabalila nákup do dvoch igelitových tašiek, prehodila s Petrom pár slov o dnešnom počasí a lokalite ich bytovky. Zaplatila kartou a chcela vziať tašky. Peter jej chytil ruku. "Netráp sa, odnesiem ti to." Bol zlatý, ale ju to trochu vydesilo. Toto sa jej ešte nikdy nestalo! Doteraz to bol len On a Ona, nikto iný. Bol to nový pocit, taký zvláštny. Trochu bolel, ale zahrieval jej srdce. "Ďakujem..." Viac zo seba nedostala. Peter vyplatil svoj nákup a vzal všetky tašky. Ona šla za ním ako teliatko. Nepáčilo sa jej to. Vyviedol ju z rovnováhy.

Celú cestu k bytovke prešli v tichu. Ona šla popri Petrovi so sklonenou hlavou a nevedela, čo robiť. Peter jej zvládol aj otvoriť vchodové dvere. "Nech sa ti páči." Zase ten jeho úsmev... Ako keby ani iný výraz tváre nepoužíval. Začervenala sa. On sa už veľa neusmieval... Mali spolu veľa starostí a podpísalo sa to na ňom. "Ďakujem." Zašepkala, keď sa okolo Petra prešmykla dovnútra. Vo výťahu bolo málo miesta pre tašky s nákupom. No natlačili sa dnu. Ona stlačila číslo 6, no Peter ešte ťukol do sedmičky. "Najprv by mal gentleman odprevadiť dámu." Začervenala sa. Toto túžila počuť už veľmi dávno. Okrem Neho jej to ešte žiadny muž nepovedal. Nikdy nechápala, prečo. "Tak dobre, ale z výťahu do bytu by som si to preniesla aj sama." Peter sa oprel o stenu výťahu. "Dobre, tak ti to z výťahu len vyložím pred dvere." Na jej tiché okej iba prikývol. Vycítil, že sa cíti nesvoja, no nechápal prečo. Zuby si umyl, mastné vlasy nemal, šaty si obliekol čisté... nechápal.

Dvere výťahu sa otvorili na šiestom poschodí. Peter len stisol tlačidlo aby sa dvere znovu zavreli a o chvíľku už vykladal nákup z výťahu, aby mohla vystúpiť. "Ďakujem, veľmi si to vážim, Peter." prehrabala kabelku a vybrala z nej kľúče. "Nemáš za čo Saši." Vzala si tašky do jednej ruky a zamávala mu kľúčmi. "Rada som ťa spoznala." Otočila sa a strčila kľúče do zámky. "Aj ja... teba." Dvere výťahu sa zavreli. Ona rýchlo odomkla a rýchlosťou svetla vošla do bytu. Zabuchla dvere a zamkla za sebou na dve otočky. Peter netrpezlivo stláčal tlačidlo na otvorenie dverí výťahu. "No táááááák!" dvere sa otvorili a Peter sa dvoma krokmi dostal pred dvere, za ktorými pred chvíľou zmizla Saška. Keď si prečítal meno na dverách, len potichu zanadával. "Mám to ale šťastie..." Peter sa otočil na päte a to jedno poschodie si zbehol pešo. Znovu sa mu zapáčila žena, ktorá už niekoho má...

Ona sa snažila dýchať čo najtichšie. Nepočula výťah odísť. Opatrne sa pozrela cez priezor na dverách. Peter stál pred dverami. Už sa neusmieval. Zvesené kútiky jeho pier vyjadrovali presný opak úsmevu. On na to prišiel! Už vie jej tajomstvo! Čo budú robiť?! Odsťahujú sa! Musia! Nie... nie... nie... kľud. On ju chlácholil svojim hlasom. Nebudeme sa sťahovať. Nemáme na to ani peniaze ani chuť, že? Musela priznať, že nemá ani jedno ani druhé. Tak čo spravíme? Nič. Nič?! Nič. Budeme sa tváriť, že sa s Petrom nepoznáme. No dobre. Snáď to zaberie. Usmiala sa a uvoľnene vydýchla. Poďme si dať raňajky, som hladná ako vlk!