Mrazivá legenda

4. Kapitola

Očakávala ďalší výsmech hlavne pri pasáži kde zbytočne dopodrobna popisovala ako sa rozpleštila na podlahe. Nič také sa však nekonalo. Síce im to nepripadalo vtipné, ale ani neverili jej slovám. Snažila sa im nepriamo naznačiť, že by to mohol byť démon, ktorý prenikol bariérami. Ale ako aj predpokladala, bolo to až príliš neuveriteľné. Chápala ich skeptický postoj, akoby aj nie, ešte pred pár hodinami by ju niečo také ani vo sne nenapadlo, no teraz si už nebola taká istá tým, že sú skutočne v bezpečí, ako im tvrdia.

Laura prekvapene vypúlila oči a rozhorčene mumlala niečo v zmysle, že sa ľudia nevedia postarať o svojich maznáčikov. Pre ňu bola zjavne prijateľnejšia verzia s besným psom. Naopak Roman začal byť až príliš starostlivý a ponúkol jej možnosť, aby chodila s ním do práce aj domov. Tak rada by verila, že ju má skutočne rád no v minulosti sa jej to nevyplatilo. Preto jeho návrhy len mlčky ignorovala.

Sledovala kolegov ako spolu veselo debatujú, téma sa zmenila na blížiacu sa expedíciu a rozmýšľala nad tým kedy sa to všetko tak príšerne pokazilo. Kedysi boli skutočnými priateľmi, ale zostala len faloš a klam. V pracovnej dobe spolu trávili množstvo času, ale po nej si išiel každý svojou cestou. Už viac nechodili do La Mina maličkej reštaurácie oproti budove, v ktorej pracovali, na drink a kus reči.

Jedno zlé rozhodnutie všetko zmenilo. Nikdy si nemala začínať s Romanom - vedela to, no predsa neodolala. Kratučký románik, ktorý dopadol katastrofou a už nič nebolo ako predtým. Neverila klebetám a považovala ich len za sprosté ohováranie, no na vlastnej koži zistila, že i v nich sa môže skrývať kúsok pravdy. Amélií zostali len oči pre plač, no rýchlo to zahodila za hlavu a tvárila sa, že je všetko v najlepšom poriadku, akoby jej nikto nerozbil srdce na milión kúskov. Smútok a pocit zrady pochovala hlboko sama v sebe.

Podviedol ju s inou, pretože Roman je jednoducho už raz taký – sukničkár a klamár. Snažil sa jej to vysvetliť, ale nechcela počúvať ďalšie lži. Niektoré veci sa jednoducho nedajú odpustiť, ani na ne neexistuje vierohodná výhovorka. Najhoršie na tom bolo, že ona sama sa stala klamárkou, len aby neublížila Laure. Najskôr jej do chrbta vrazila nôž a nakoniec nemala ani dostatok odvahy sa k tomu priznať. Úspešne to pred ňou tajila, ale pocit viny ju zožieral z vnútra a preto sa jej radšej vyhýbala. Nebolo to vôbec ľahké, keďže spolu zdieľali kanceláriu, no jej pokusy o znovu zblíženie aby si vyrazili spolu von, zdvorilo odmietala s tým, že už má iné plány.

Nebolo žiadne tajomstvo, že Laure sa Roman páči, vedeli to u nich všetci. On jej city síce nikdy neopätoval, no i tak Amélia nemala právo zradiť kamarátku. Deň čo deň sa zaprisahávala, že svoju chybu napraví, ale stále to odkladala s úmyslom, že bude lepšie počkať na vhodnejší okamžik. Nechápala, prečo Roman nedal Laure šancu už dávno, bol by z nich ideálny pár. Jeden krajší ako druhý, vždy starostlivo upravení, to naopak ona so svojím ledabolým zjavom vyzerala medzi nimi ako škaredé káčatko.

Občas závidela kamarátke, pretože za každých okolností dokázala byť milá a okúzľujúca. Ochotná vždy pomôcť, takže si ju každý ihneď obľúbil. Naopak Amélia bola presne ten čudák, čo sedí sám niekde v kúte, zahrabaný v knihách. Boli časy keď sa to snažila zmeniť, ale to ju po pár neúspešných pokusoch prešlo.

„Idem robiť kávu, chceš aj ty?" Vytrhla ju Laura zo zamyslenia. Ani nepočkala na odpoveď a začala ju chystať, keďže dobre vedela, že ten lahodný hnedý mok nie je schopná odmietnuť. Popritom vyzvedala. „Čo si o tom myslíš? Zúčastníš sa tej expedície?"

„Áno," vyhŕkla až prirýchlo, ani sa nad tým nestihla poriadne zamyslieť. „Alebo nie, ja vlastne neviem. Je to nebezpečné, no zároveň ma láka predstava, že konečne opustím komplex. Koľkokrát za život sa nám naskytne taká príležitosť?" Doplnila svoju zbrklú odpoveď a ďalej nahlas premýšľala, pričom im nedala šancu na odpoveď. „Len si to predstavte, svet tam vonku. Všetky tie krásy, o ktorých sme doteraz len počúvali, by sme mali na dosah ruky. A tá jaskyňa musí byť fascinujúca, nikdy sa nič podobné nepodarilo objaviť. Slovania sa im skôr vyhýbali, ak tam skutočne prebývali, možno tam dokonca prinášali obete svojim bohom. Páni, musí dýchať históriou!" Snívala s otvorenými očami, tá predstava, ako sa prechádza a dotýka miest, ktoré bežne používali, ju vzrušovala. Celkový dojem jej ale kazil strach, plížil sa nepozorovane do jej predstáv v podobe hladných démonov. Ani sa nenazdala a v hlave sa jej začala rodiť scéna, pri ktorej sa z nich stávajú jednohubky.

Rýchlo zaplašila nepríjemné predstavy a radšej sa opýtala. „A čo vy? Chystáte sa prihlásiť?"

„Neviem, ešte som sa nerozhodla, ale keby išiel Roman, asi by som do toho šla tiež," odpovedala úprimne Laura. Pri jej vyhlásení sebou Amélia trhla akoby dostala facku a nebola jediná. Na chvíľu ju dokonca napadlo, že kamarátka vie čítať myšlienky a presne vie nad čím predtým uvažovala.

No tá len po nich hodila rozpačitý pohľad a pokúsila sa opraviť. „Samozrejme, ak ideš TY a Roman som myslela," priložila dôraz na ty a postavila pred nich hotovú kávu.

„Chápem, aj ja by som sa cítila istejšie, ak by ste tam boli aj vy," snažila sa Amélia odľahčiť napätú atmosféru, ktorá rázom nastala.

Bohužiaľ to nepomohlo a naši traja kolegovia si až prirýchlo spomenuli, že by mali začať konečne pracovať. Chvatne sa rozlúčili s prísľubom, že sa o tom ešte porozprávajú neskôr, keď si to lepšie premyslia.

Nech sa snažila akokoľvek nevedela sa ponoriť do práce tak naplno ako zvyčajne, kedy zabúdala na celý svet. Stále jej myseľ zaplavovali spomienky na to nešťastné ráno, ale nie len to, aj tá expedícia ju trápila. Síce sa chcela zúčastniť, ale obávala sa, že strach bude nakoniec silnejší ako ona. Dobre vedela, že pri takýchto výpravách pravidelne umierajú ľudia, nech už sa snažili narozprávať im čokoľvek. No na druhej strane si až pridobre uvedomovala, že je to potrebné bez ohľadu na straty.

Všetko dostupné v komplexe mali dávno preštudované, ale nič zásadné neobjavili. Preto dovážali zachovalé staré texty a aj iné veci, čo by im mohli pomôcť, z neosídlených starých miest. Lenže za hranicami panovala krutá zima a ak sa im podarilo nezmrznúť, ešte vždy ich mohol napadnúť nejaký démon.

Hlavným problémom boli zdroje, ktoré sa neúprosne zmenšovali a nepomohli ani výmenné obchody s inými komplexmi rozmiestnenými po celom svete. Navyše sa začali stupňovať útoky démonov a bola len otázka času, kedy aj ich perfektné bariéry povolia. A potom nastane masaker ako v minulosti, démoni zavraždia všetko, čo sa hýbe, nehľadiac na to, či to je malé dieťa alebo dospelý.

Úloha znela jednoducho - nájsť bohyňu Vesnu, ktorá porazí Morenu a obnoví rovnováhu tak, aby opäť nastala jar. Dokonca sa v histórií dalo nájsť kde ju hľadať, len akosi zabudli zaznamenať aké hory mal básnik na mysli:

Vesna je v slovanskej mytológií bohyňou , života a mladosti, zaháňa svoju sestru Morenu (zimu) a prináša teplo, radosť a zeleň na polia i do lesov. Vyobrazujú ju ako mladú a krásnu ženu. Jej stromom je , ktorá na jar rozkvitá ako prvá, z vtákov sa k nej viaže kukučka. V zimných mesiacoch sídli na vrcholkoch hôr.

Hľadali ju všade možne, prosili a žobronili, modlili sa, aj obete jej prinášali – nič však nezabralo. Bohyňa bola voči ich žiadostiam ľahostajná, preto sa obávali, že ju buď zajala jej zlá sestra alebo zanevrela na ľudí. Tak či onak, topiaci sa aj slamky chytá a im by možno stačilo prísť na spôsob ako poraziť boha, každý má predsa nejakú slabinu.