Mrazivá legenda

3. Kapitola

Dvaja vojaci nervózne pochodovali hore-dole po miestnosti, zrejme tam čakali už nejakú dobu. Najradšej by sa otočila na päte a odišla, ale rýchlo pochopila, že by to nebolo vhodné, ak sa chce zúčastniť expedície. Namiesto toho sa znovu pokúsila o úsmev, ale ten sa nevydaril a vyšla z toho nepekná grimasa.

Takto zblízka neodolala a poriadne si ich prehliadla, pretože ako väčšina žien aj ona mala slabosť na uniformy. Musela uznať, že im náramne pristanú a sedia ako uliate. Vyššieho z nich stretla už na vrátnici, pomohol jej na nohy a neurobil na ňu práve najlepší dojem takže sa pohľadom rýchlo presunula k druhému. Jeho hrejivé orieškové oči si ju tiež skúmavo prehliadali a dokonca sa zdalo, že sa mu páči, čo vidí. Rozpačito si prehrabával strapaté hnedé vlasy, ktoré by sa zišlo ostrihať. Snažil sa ich uhladiť, ale vzniklo z toho ešte väčšie vrabčie hniezdo.

„Páni, môžem vám nejako pomôcť?" Prerušila ticho a prešla k svojmu stolu aby nebolo vidieť ako sa jej klepú nohy nervozitou. Neznášala stretnutia s cudzími ľuďmi, necítila sa byť vo svojej koži a často bez rozmyslu vyhŕkla nejakú hlúposť.

„Prišli sme..." Začal vážnym tónom dlháň a dokonca na malú chvíľu odložil aj ten svoj samoľúby úškľabok.

Do reči mu však skočil druhý a nenechal ho dohovoriť. „Ty si vážne Gavendová? Ako tá známa vedkyňa?" Vyzvedal a po prísnom pohľade svojho kolegu, ktorého prerušil, len mykol plecami.

„Ehm... áno, to je moja matka," vykoktala nechápavo, ale tiež jej nebolo práve príjemné akým smerom sa uberal rozhovor. S matkou spolu nevychádzali, ich názory na život sa diametrálne líšili. Stávalo sa často, že sa na ňu niekto pýtal, pretože práve ona stála za vznikom bariér. Bublina, ako ju volala Amélia, bola geniálnym vynálezom, ktorý nielenže bránil démonom aby ich zožrali, ale ich aj chránil pred nepriazňou počasia. „Predpokladám, že kvôli tomu ste neprišli," doplnila chladne v nádeji, že je to tým uzavreté.

„Nie, kvôli tomu sme skutočne neprišli. Zaujíma nás, čo ste videli ráno na parkovisku, pretože sme ho prehľadali a nič sme tam nenašli," ujal sa slova znovu ten vyšší.

„Prepáč, asi som nemal tak vyzvedať, lenže s ňou pracujeme – teda vlastne ju strážime ehm.." Rozpačito sa ospravedlňoval druhý a pozoroval ju šteňacími očami, ktorým sa nedalo odolať. Bez slova prikývla hlavou na znak, že chápe „Môžem ťa volať Amélia? Je to krásne meno, ja som Frederik, ale všetci ma volajú Fred," pokračoval a bez opýtania sa posadil na jej stôl. Niežeby sa dalo inam, stoličky tam boli len dve a tie patrili k písacím stolom, žiadne kreslá pre návštevu by ste tam nenašli. Vrcholným luxusom v jej kancelárií bol kávovar.

Podával jej ruku a vrelo sa na ňu usmieval. Jeho dobrá nálada bola tak nákazlivá, že si ani neuvedomila ako, a už mu úsmev oplácala. „Teší ma Fred," odpovedala zdvorilo a potriasla mu rukou.

„Môžeme sa, prosím, vrátiť k tomu parkovisku?!" Dožadoval sa rozčúlene jeho kolega pričomtón jeho hlasu nezniesol námietky.

„A toto je mrzút Nathan," doplnil a predstavil ho veselo druhý. Amélia to nevydržala, hoc sa veľmi snažila a nahlas sa rozosmiala.

Menovaný vyzeral ako bomba krátko pred výbuchom, očervenel a prisahala by, že zahliadla ako mu z uší vychádza para. Päste zvieral tak silno, až mu zbeleli kĺby na prstoch a bolo vidieť, že sa premáha, aby Freda na mieste nezaškrtil. „Počkaj ma vonku," prikázal rázne.

Teraz bol zjavne urazený jeho parťák, prebodol ho nenávistným pohľadom, ale poslúchol. Po ceste von hlasno dupal na protest a ako správne urazené dieťa nezabudol tresnúť s dverami.

Keď osameli, konečne uvoľnil zaťaté paste a ruky prekrížil na hrudi. V jeho šedých očiach sa schyľovalo k búrke, bývali by krásne, ak by nebol tak namosúrený. V Amélií vzbudzoval rešpekt a to nie len kvôli jeho výške, ktorá bola bezmála dva metre. Sama nebola žiadny drobček, ale Nathanovi siahala sotva po ramená. Pri ňom sa cítila veľmi maličká, najradšej by sa niekam išla schovať.

Takže poslušne spustila svoju výpoveď a habkala piate cez deviate, hlavne nech to má za sebou. „Ako som už spomínala vyzeralo to hm hm... ako prerastený pes." V duchu doplnila ako démon, čo stvorila Morena ako svoju armádu, presne tie, čo vraj nevedia prekonať naše obrany. „Bol čierny a ehm no mal čer... škaredé oči," začala sa ošívať a snažila sa prísť na správne slová.

Nemohla mu predsa povedať pravdu, aj tak by jej ju neveril a myslel by si, že sa zbláznila. Vlastne to boli len teórie, nikdy žiadneho démona nevidela, nanajvýš na obrázku. Pokiaľ nebude mať dôkazy a nezistí, čo sa to tu deje, nechá si to pre seba.

„Škaredé oči?" Opýtal sa a povýšenecký úškľabok sa vrátil.

Hoci vedela, že si zatlčie posledný pomyselný klinček do rakvy, ale i napriek tomu sa zhlboka nadýchla a doplnila svoju výpoveď. „No vyzeral hladne chudáčik, dúfam, že ho čím skôr nájdete."

Očakávala, že ho rozosmeje, namiesto toho prekvapene vypúlil oči a pošúchal si krátke strnisko. „Dobréé," pretiahol a pokračoval. „Takže veľký, hladný čierny pes...." Už-už sa chystal pokračovať, ale vyrušilo ich zaklopanie.

Nestihla ani zareagovať a do kancelárie sa prirútil Roman. V ruke zvieral biele papierové vrecko a mával s ním ako s vlajkou na znamenie mieru. „Nesiem raňajky, pretože ak sa nenaješ, bývaš dosť nepríjemná," odôvodnil svoju návštevu a sáčik jej strčil skoro až pod nos.

Vinula sa z neho lákavá vôňa, ktorej nedokázala odolať, a tak zvedavo nakukla dovnútra. Mňam malinové, moje obľúbené. Pomyslela si a s chuťou si jeden napchala do úst. „Mmmm, sú výborné, ďakujem," mumlala s plnými ústami, ak sa jednalo o takúto dobrotu slušnosť išla bokom.

Roman sa postavil za ňu v majetníckom postoji a nepekne zazeral na vojaka stojaceho oproti, Nathan mu to s vervou oplácal. Testosterón rázom naplnil celý priestor, len Amélia si tej zmeny nevšimla, bola príliš zaujatá koláčikmi.

Dvere sa znovu otvorili a vstúpila prekvapená Laura, zmätene si premeriavala osadenstvo. „Nechcela som rušiť, prepáčte," vykoktala rozpačito a chystala sa vycúvať z miestnosti.

„Nerušíš, už sme skončili, však?" Veľavýznamne sa zadívala na Nathana a ten pochopil, že mu k tomu nič viac nepovie a urýchlene opustil kanceláriu, aj keď bolo jasné, že sa mu to nepozdáva.

„Čo sa to tu deje?" Vyzvedal Roman ešte sa za vojakom nestihli ani zavrieť dvere. V rýchlosti im objasnila situáciu a popísala čo ráno videla na parkovisku.