KRV A MLIEKO

viii.

Ô S M A
K A P I T O L A
Láskavá Alienor, šokujúci River a prekvapený Windsor

ARICIA

Zúčastniť sa výsluchu princa Tristana ako prvá malo svoje výhody.

Napríklad, že som mohla prvá odísť z preľudnenej miestnosti a ubytovať sa vo svojich dočasných komnatách.

Slečna Alienor (ako som sa dozvedela od Hectora) ma potiahla za rukáv a ja som ju nasledovala dlhou chodbou za sprievodu Corinthie.

„Ešte raz mi to celé zopakuj!" kričala nadšene. „Čo presne ti princ povedal?"

„Že mám meno podľa motýľa."

„Väčšiu hlúposť som jakživ nepočula," namietala Corinthia. „Ty máš predsa meno podľa prababičky Aricie... a nie nejakého motýľa." Nestihla však dohovoriť, pretože sa pred jej tvárou zjavila dievčina drobného vzrastu a láskavých hnedých očí.

„Slečna Aislinnová, madam Aislinnová. Vaše komnaty."

Rukou ukázala na dvoje dverí.

Bola som vyvedená z miery, preto sa moje čelo posypalo vráskami.

„Nebudeme bývať spolu?" opýtala som sa prekvapene, keďže Alienor stále ukazovala na dve naproti sídliace dvere.

„Obávam sa, že nie. Každá dostanete vlastnú izbu, a ako môžete vidieť, sú hneď naproti sebe."

„Perfektné," skonštatovala Corinthia so spokojným úsmevom a už-už sa valila do svojej izby.

Pokrútila som hlavou nad jej zabudnutou nevraživosťou.

Urobila som teda to isté, čo matka. S jednou výnimkou; nevtrhla som hneď do izby. Postavila som sa pred dvere - stála som na špičkách, no prah som neprekročila. Na moment som zatvorila oči. Snažila som sa predstaviť si, ako by mohla moja izba vyzerať (neboja ozaj mojou izbou, no zároveň bola mojou izbou.) Až som sa zachvela vzrušením pri tom pomyslení.

Ruky som si pritisla k hrudi a pošepla: prosím, buď modrá.

Pomaly som kľučkou potiahla nadol. Privítalo ma potešujúce sklamanie.

Izba nebola modrá.

Bola žlto-biela.

No bola to tá najdokonalejšia izba, akú by si človek mohol vybaviť.

Steny mali žlté farby, ako som už spomínala, s drobnými zlatými ornamentmi zdobiacimi každú kút. Podlaha bola ako drevom vyšívaná a strop obohacoval prenádherný luster s miliónom sviec - v skutočnosti ich bolo len tridsaťšesť, no mne to pripadalo ako celý milión.

„Slečna?" ozvala sa potichu Alienor, čo mi pripomenulo, že v miestnosti nie som jediná, preto by som sa asi mala prestať točiť na jednom mieste. „Dovoľte mi, aby som sa predstavila. Moje meno je..."

„Alienor, všakže?" prerušila som ju (neuvedomila som si, že sa to môže považovať za neslušné).

No Alienor nebola vôbec pohoršená.

Práve naopak.

Jej tvár zdobil prekvapený úsmev. Prekvapený v najlepšom slova zmysle.

„Áno, slečna."

„Prosím, volaj ma Aricia. Sme predsa rovnako staré."

„Iste, slečna... Aricia," dodala so smiechom, až sa celým mojím telom rozliala horúčava jej láskavého hlasu. „Budem vašou hlavnou služobnou. Náplňou mojej práce je pomáhať vám so všetkým, slečna... Aricia." Opäť sa zasmiala na svojej drobnej chybičke a sklopila zrak. „Ak by ste so mnou mali akýkoľvek problém, vymením sa s inou služobnou..."