KRV A MLIEKO

xiii.

T R I N Á S T A
K A P I T O L A
Víťazstvá a pády

ARICIA

„Maškarný bál?" zamrnčala Josselyn, keď sa jej do rúk dostala zlatistá pozvánka od jeho kráľovskej výsosti. Končekmi prstov si ovievala tvár, snažiac sa zachovať chladnú hlavu. „To je katastrofa! Ja si nemám čo obliecť!"

Hlavu som si podoprela dlaňou a nahlas Hectorovi prečítala slová na žltom papieri:

Tristan Francis Blodbury slávnostne vyhlasuje maškarný bál, ktorý sa uskutoční posledný deň v mesiaci. Pozvaní sú všetci! Princ Tristan konečne dospel k rozhodnutiu, ktorá dievka bude jeho kráľovnou, a svoj verdikt oficiálne vyhlási v deň bálu!

„Takže nevie..." zahundral Hector zamyslene.

„Prosím?" nechápala som. Zvraštila som obočie a z Hectorových očí sa snažila vyčítať odpovede.

„Je nad slnko jasné, že nevie, koho si vybrať. Megara naňho tlačí už dva týždne a bál je zámienka, aby mal viacej času na rozmyslenie."

„Hm," potvrdila som jednoducho a prikývla, súhlasiac s Hectorovou teóriou.

„Mala by si si začať vyberať šaty ako tvoje konkurentky, pretože to môže byť kľúčové pri výbere nevesty. My chlapi si také veci všímame," poradil mi môj poradca. „Ostáva ti už len... týždeň. Neviem či to stíhaš."

„Jedno šťastie, že mám na podobné veci Corinthiu," poznamenala som rovnako sarkasticky, ako môj spoločník.

„Kde je teraz?"

Ramená mi automaticky vyleteli do vzduchu, až následne padli späť ku krku, a tam sa usídlili na dlhú dobu.

„Prežíva v paláci svoj sen."

Naše ramená sa o seba jemne obtreli, keďže sa Hector neprestajne mrvil na stoličke, snažiac sa zvoliť pohodlnejšiu polohu sedenia. Aspoň nemusel mať na hrudi korzet.

„Aspoň niekto."

„Aspoň niekto," súhlasne som zopakovala a vstala. Vstala som ale prirýchlo, preto sa mi hlava zatočila a nebyť opierky na stoličke, skončila by som v Hectorovom náručí.

Pozbierala som všetku zvyšnú rovnováhu a vykročila do neznáma. Hector ma nezastavil. Ba sa ani neopýtal, kam ma nohy nesú.

To bol aj dôvod, prečo mi bol natoľko sympatický; nepýtal sa na nepodstatné informácie, ktoré ho nezaujímali.

Bez zvýšeného záujmu či vedomosti mojich konkurentiek som zamierila do opačného kúta paláca.

Kráčala som k miestnosti za zlatými dverami, ani celkom neuvažujúc o tom, aké detinské sa moje správanie javí byť. Počkala som si na správny moment - kedy nastala výmena stráží - a keď som sa ubezpečila, že ma nik nesleduje, docupitala som k obrovským dverám.

Boli ťažké.

Naozaj ťažké.

Až som začala obdivovať mužov, ktorí ich denno-denne otvorili aspoň štyrikrát.

„No taaak," šepkala som a celým telom som sa zapierala do dverí. Ťahala som ich ako o život (a nadávala si pritom popod nos), až sa dvere napokon pootvorili. Chodbou sa nieslo tiché vŕzganie. Podarilo sa mi vytvoriť drobnú trhlinu, ktorá stačila nato, aby som vkĺzla dnu.

Hra na neviditeľnú mi za obyčajných okolností išla bravúrne, preto som si povedala, že je úžasným nápadom navštíviť svojho menovca - motýľa Modráčika. Môj plán by bol vyšiel dokonale (chcela som byť tam a späť v priebehu desiatich minút) nebyť jeho.