Unwanted Love

16. Everybody won, but I'm crying again

Z pohľadu Loly
Hneď, ako som otvorila vchodové dvere, vyrútila sa na mňa mama a tuho ma objala okolo krku. Napriek všetkému som bola rada, že ju vidím.
"Abuela je v obývačke." Pošepkala mi do ucha a odtiahla sa. Pri pomyslení na babku sediacu s našej obývačke sa mi oči samovoľne prevrátili dohora.
"Buď slušná." Napomenula ma mama.
"Samozrejme." Odpovedala som tým najsarkastickejším tónom, akým som vedela a kráčala som za babkou mame v pätách.
Prvý mi do očí udrel otcov odmeraný pohľad. Priznám sa, že som sa ho aj zľakla, ale tvárila som sa príliš nezúčastnene, sarkasticky a arogantne na to, aby to zistil.
"Pozdrav sa babke." Otec do mňa zabodával svoj prísny pohľad. Pôvodne som ju aj mala v pláne pozdraviť, no na just som to neurobila a ešte som sa naňho aj uškŕňala.
"Dolores." Usmiala sa na mňa babka a potiahla ma za ruku, aby som si sadla vedľa nej. "Ako sa máš, nieta?"
"Dobre, babka." Trochu som sa odtiahla, keď sa jej prsty začali približovať k mojej tvári.
"A kde si bola, nieta?" Srdečne sa usmievala, zatiaľ, čo mi slovo "nieta" rezonovalo v ušiach. Moja abuela a abuelo žijú v Mexicu teda tieto španielske výrazy majú svoje opodstatnenie.
"Vonku." Tiež som sa usmiala a dúfala som, že sa nebude príliš vypytovať. "A kde je abuelo?" Snažila som sa to vysloviť s najlepším prízvukom, akým som vedela.
"Doma, v Cuetzalane. Nechcel ísť so mnou, zostal doma. Veď vieš, aký je lenivý. Celý deň sedí na terase, popíja kávu a zíza do novín."
Prikývla som.
"No tak čo, ideme?"
"Kam?" Nechápala som.
"Ku mne, drahá nieta."
"prosím?" Vystrašene som sa obzerala po rodičoch a otec len škodoradostne prikyvoval.
"Chodíš  do kostola?" Abuela nadvihla obočie odpovedajúc mi otázkou.
"Nie."
"Počúvaš rodičov?"
"Nie." Priznala som.
"Tak pôjdeš so mnou, drahá. Ak nechodíš do kostola, el dios nie je spokojný, ale ak nechodíš domov, tvoji padres nie sú spokojní. Sama neviem, čo je horšie, no aj s Bohom, aj s rodičmi prichádzaš do kontaktu každý deň a tomu sa nevyhneš. Ja ti pomôžem späť na dobrú cestu. A teraz sa choď zbaliť."
"Čo vám všetkým preskočilo?" Zapišťala som. "Ja do Cuetzalenu nejdem!" Frustrovane som rozhadzovala rukami a začala mi dochádzať vážnosť situácie.
"Lolinka, bojíme sa o teba. Veľmi sa bojíme a abuela je posledná možnosť pred..." nedokončila myšlienku a ja som na ňu v duchu naliehala, aby to konečne vysypala.
"Jednoducho pred cvokárňou." Otec si nedával servítku na ústa. V tom momente som jednoducho vybuchla.
"Tak a dosť!" Skríkla som. "Idem sa zbaliť, no nejdem do žiadneho Cuetzalenu! Idem preč a nepokúšajte sa hľadať ma."
"Ako si to predstavuješ?" Vrieskal otec.
"Kurevsky jednoducho." Uškŕňala som sa zatiaľ, čo som utekala po schodoch do svojej izby.
"Nieta!" Zhíkla babka a mne sa už pretáčali panenky aj z nej a jej Španielčiny a všetkých tých cudzích slov.
Rýchlo som nahádzala o kufra všetko, čo sa tam zmestilo a zatvorila som ho. Posledný krát som sa pozrela na moju vyrabovanú izbu a čo najrýchlejšie som utekala zas dolu. Pri dverách už boli nastúpení všetci. Prudko som zastala a snažila som sa v tej rýchlosti-za tých pár sekúnd vymyslieť nejaký dobrý plán, kde je aspoň malá šanca, že to výjde.
Nič lepšie mi nenapadlo, len hodiť spiatočku aj s tým veľkým kufrom a jednoducho sa zamknúť v izbe. Na dvere som zatlačila skriňu a na okno tiež. No a potom som zavolala Justinovi, pretože som samozrejme nevedla, ako ďalej.
Zodvihol to takmer okamžite.
"Čo je?"
"Justin? Som v kritickej situácií." Povedala som hneď, ako som počul jeho hlas.
"No, hovor. Teraz som prišiel domov a chcel som si trochu pospať."
"Je u nás babka a chce ma zobreť k sebe do Cuetzalenu. Teraz sedím vo svojej izbe na veľkom kufri a dvere a okno mám zaistené takme prázdnou skriňou. Prídeš po mňa?"
"Hej, počkaj, kam ťa chce zobrať?"
"Do Cuetzalenu. To je Mexická dedinka, kde žije. Je to diera, ja tam nechcem ísť!"
"A na koľko?
"Vraj kým sa nepolepším, takže asi navždy. Justiiiin! Príď po mňa."
"No dobre. Vylezieš oknom?"
"Áno."
"Daj mi štyri minúty."
"Ďakujem."
Hneď, ako som to zložila, snažila som sa odtlačiť skriňu od okna a dverí vedúcich na terasu. Prekvapivo sa mi to podarilo. O necelé tri minúty zaškrípali pneumatiky Justinovho auta o povrch cesty a on vystúpil. Motor nechal naštartovaný a odhodlane a sebavedome kráčal pod moje okná. Zhodila som dole kufor, ktorý minul jeho hlavu iba o pár centimetrov a napokon som Justinovi doslova padla do náručia. Ten aj s kufrom utekal späť k autu, kufor hodil na zadné sedadlá a ešte mi stihol otvoriť dvere spolujazdca. Kým si Justin naprával slnečné okuliare a vlasy v spätnom zrkadle, ja som zbadala abuelu, mamu, aj otca ako sa veľmi nebezpečne blížia ku nám.
"Justin, poďme!"
"Nie Lola, ja ich vidím." Arogantne na mňa žmurkol zpoza tmavých skiel a mne by sa vtedy ani krvi nedorezal. Nevedela som, čo má zas v pláne, ale bola som ticho, pretože ak by sa naštval, vyhodil by ma z auta aj s tým veľkým kufrom a nechal by ma odcestovať si hoci aj na koniec sveta.
"Dobrý deň." Zaškeril sa na troch príslušníkov mojej drbnutej rodiny po tom, čo minimálne stiahol okno a na sekundu si posunul okuliare o kúsok nižšie z nosa.
"Dobrý." Povedal otec, trochu nervózny, až som mala pocit, že o kúsok cúvol vzad, čo je neklamným znakom toho, že má strach. Mama radšej mlčala a skrývala sa za otcovim širokým chrbtom a abuela ničomu nerozumela, Justina nepoznala a tak bola celkom uvoľnená, možno aj viac, ako my ostatní dokopy. "Takže aký tu je problém?" Zamračil sa a vôbec netajil, že otázka bola mierena priamo na otca.
"No tak, čo sa tu deje? Nieta, to je tvoj amigo?" Vypytovala sa abuela.
"Čo hovorí?" Justin sa takmer rozosmial. No mne prišlo babky celkom ľúto, pretože hoci tie kecy o Bohovi, škole a povinnostiach neznášam, myslí to so mnou dobre.
Už-už som chcela záporne odpovedať na jej otázku, keď ma Justin zastavil, aby som držala hubu.
"Pozrite sa." Rozhodil rukami, keď videl, že je každý ticho, aby sa nemusel dostať do kontaktu s Killerom. "Lola nebude nikam cestovať, do žiadnej skurvenej dediny skurveného Mexika a nevráti sa domov, kým sa ona sama nerozhodne. A ak sa aj rozhodne a budete robiť čokoľvek proti jej vôli, pochopíte, čo znamená, keď sa naseriem. A tomu verte, že to nechcete vidieť." Dokončil svoj výhražný monóg a pohli sme sa. Konečne. Cítila som neskutočnú úľavu, pretože som len o chlp unikla najnudnejšiemu životu vôbec, navyše so starými rodičmi.