Meon Hill

2. Kapitola

Joel:

„Dnes nemám na matiku absolútne náladu, príšerne ma bolí hlava," sťažuje sa Bryan, keď spolu stoja pri skrinkách a naozaj vyzerá biedne.

„Tak pôjdem na matiku ja, namiesto teba," napadne mu znenazdajky a tvári sa, že nemá nič za lubom. Vlastne ani nemá. Len chce niekoho vidieť a netuší prečo. Možno sa chce len presvedčiť, že je ten človek v poriadku.

„Profesorka ma vždy vyvoláva k tabuli, som najlepší z triedy," namieta a prikladá si ruku na čelo, tvári sa ako na pohrebe a čo je horšie, ako na vlastnom pohrebe.

„Nemusíš sa tu chvastať," Joel ho udrie ho do ramena a on sa zatacká. Je bledý.

„Nechvastám sa," slabo sa uškrnie, ale aj to ho stojí dosť námahy.

„Pozri, ja mám práve dejepis a náš učiteľ so syndrómom vyhorenia ťa v pohode nechá prespať celú hodinu. Okrem toho máme dopozerať nejaký hlúpy čiernobiely film a ja zatiaľ vôbec netuším o čom to je," silou mocou sa ho snaží prehovoriť a sype jeden argument za druhým. „Sadni si do zadnej lavice pri stene a ničoho sa neboj." Je to predsa také jednoduché.

„Nejaký spolužiak nás bonzne," stále si nie je istý.

„Budú sa maximálne rehotať na tom, ako sme parádne oblbli učiteľov, za predpokladu, že na to niekto príde, čož nepríde, pretože sú tupí" sľubuje mu a on sa tak napokon nechá oblbnúť tiež.

„Prečo tak veľmi chceš ísť na matiku? Neznášaš ju a úprimne, nie si v nej dobrý," znie to ako výsmech, ale Joel vie, že to tak jeho brat nemyslel. Je len naozaj silne úprimný.

„Iba chcem, aby si môj bráško oddýchol. Viem, že sa cítiš hrozne," vrelo sa usmeje a pošúcha ho po pleci. Taká sentimentálna bratská chvíľka, ale rozhodne to zabralo. Bryan si totiž vždy myslí, že sú nejak magicky prepojení, že cítia pocity toho druhého alebo že si dokonca vedia čítať myšlienky. Áno, občas sa naozaj stane, že povedia či urobia to isté v rovnaký čas, ale nič magické v tom podľa neho nie je. Sú úplne rozdielni a len zázrakom sa im darí spolu vychádzať.

Bryana však toto chabé divadlo presvedčí, že skutočne vie, ako sa cíti a konečne odíde. Joel sa odoberie do učebne matiky, chvíľu mu však trvá kým to nájde. Zastane vo dverách a poobzerá sa. Nič. Niet ani stopy po tom, koho hľadá. Prečo ho vlastne hľadá? Sadne si kdekoľvek sa mu zapáči, ale tu už majú zrejme všetci žiaci svoje lavice vopred rezervované. Pristúpi k nemu totiž chlapec ako hora so štvorcovou hlavou a ramenami takými širokými, že ledva prešiel cez dvere.

„Sedíš na nesprávnom mieste," prehodí ľadovým hlasom a on k nemu vzhliadne, drzo podvihne obočie.

„Nevšimol som si, že by tvoje iniciálky boli vyryté do lavice," odvetí a Hulk ho znenazdajky zdrapí za košeľu a nebezpečne sa priblíži k jeho tvári. On je zas na oplátku dosť šokovaný. Tvári sa, akoby nechápal, ako si toto ten tučko môže dovoliť. Stáva sa to často? Nechávaš ho, nech sa k tebe takto správa, Bryan?

„Cez noc ti narástla huba, Callahan?" Potiahne ho tak, až sa musí postaviť a surovo ho vystrčí do uličky. Všimne si, že by ho najradšej ešte aj kopol až by sa ocitol o niekoľko lavíc vpred, ale ovládne sa, keď vojde profesorka. Ide sa teda posadiť do inej lavice, ale niekto ho zase raz predbehne.

„Si tu prvýkrát alebo čo?" zamrmle otrávene a on si cudzinca dôkladne obzrie. Tak kde, dopekla, sedím? Má chuť sa ho opýtať, ale nechce vzbudiť až také veľké podozrenie. Zároveň s profesorkou sa však už našťastie objaví aj chlapec z kúpaliska a on ostáva stáť ako obarený a zazerať naňho a je mu úplne fuk, že vyzerá ako truľo. Je mu úplne fuk, že nevie kam si sadnúť. Prečo tu proste nestáť a nepozerať naňho celú hodinu? Aj on hľadí, až sa udrie do stehna o roh lavice a ticho zanadáva. Auvajsky.