Meon Hill

6. Kapitola

Cameron:

V stredu po škole sedím v malej miestnosti s dvomi stolmi, počítačmi, a bordelom. Všade sa kopia štósy papierov s rôznymi údajmi, oznámeniami a úradnými kecami, ktorým vôbec nerozumiem. Milá staršia policajtka sa každú minútu ospravedlňuje za to, že ich tlačiareň je už veľmi stará a pomaly dosluhuje, keď sa pokúša vytlačiť ďalšiu hŕbu papierov. Tvrdnem tu už približne hodinu a odpovedám jej na otázky, na ktoré som jej odpovedal už prostredníctvom telefonátu. Niežeby ma tu drali z kože alebo tak, ale poznám aj lepšie strávený voľný čas.

„Takže stále neplatí výživné, áno?" pýta sa a ja už pomaly začínam byť z tejto otázky otrávený. Nie, môj neporiadny otec sa neustále len niekde fláka, opíja sa a na blahu jeho vlastného syna mu očividne nezáleží a nezáleží mu ani na tom, že tu kvôli nemu musím sedieť a vypovedať. S jeho závislosťou na alkohole sú len problémy a vždy boli. Veď nemá ani zdravotné poistenie, prácu, domov. Je ako bezdomovec a tento stav sa nechystá zlepšiť. Pokrútim teda hlavou a pani policajtka tiež, súcitne na mňa pozrie a zase začne ťukať do počítača, samozrejme, má starší model asi z roku 2005, takže vkuse zamŕza. „Nechápem, čo je to za chlapa, či si už neuvedomuje čo robí. Veď je dospelý, mal by sa postaviť na nohy, postarať sa o rodinu..." lamentuje. V tvári má číre zhrozenie a opovrhovanie a to ho ešte nevidela na vlastné oči. Asi jej nedochádza, že už žiadnu rodinu nemá. Vybral si tekutého kamaráta a po rozvode sa to ešte zhoršilo. „A kedy si ho naposledy videl? Stretávate sa? Nedal ti osobne vôbec nič, žiadne peniaze?" Aké peniaze, paní? Veď žiadne nemá, je švorc. Predáva svoje vlastné veci, aby si mohol kúpiť ďalšiu fľašku. Odvetím jej v mysli, ale nahlas len pokrútim hlavou.

„Vôbec netuším kde prebýva. Naposledy mi zavolal na narodeniny z nejakého cudzieho telefónu. To bolo asi...pred mesiacom..." Policajtka zase krúti hlavou. Po ďalšej nekonečnej chvíli a ospravedlňovaní sa za tlačiareň dá predo mňa konečne tie papiere, aby som ich jeden po druhom mohol podpísať, aj keď presne neviem, čo sa v nich píše. Potom ma vyprevadí s tým, že sa pravdepodobne ešte uvidíme, aby som podpísal tie isté papiere. Neviem sa dočkať.

Takéto záležitosti mi ale aspoň pomáhajú nemyslieť na Joela. Po tom incidente sa zatiaľ v škole neukázal, čo je dobre, nechcem ho totiž vidieť. Dokonca som vynechal matiku, aby som sa nemusel pozerať na Bryana, ktorý sa naňho tak neskutočne podobá. Som z toho zronený. Nemal som v živote veľa potešenia, ale odvtedy ako som sa upol na Joela, všetko bolo iné. Teraz sa znova pozerám do tej bezodnej priepasti, neschopný vidieť čokoľvek iné. Zo školy idem hneď domov, rovno do svojej izby a mama sa ma nevypytuje. Iste by to robila, keby som nevybral Kaa z terária a nemaznal sa s ním celé dni. To je jediný spôsob ako mi dá pokoj. To „obrovské hovädo" ma zachránilo pred nekonečnými otázkami. Dokonca večeriam v izbe, aby som sa jej vyhol. Nechcem mame priznať, že s Joelom to nevyšlo a nikdy nevyjde, pretože on zjavne naozaj nie je gay. Prečo ma to vlastne tak vzalo? Žeby preto, že Joel bol prvý, s ktorým som sa bozkával? Určite aj preto a tiež kvôli tomu, že ma úprimne ohromil, očaril, pobláznil. Nech už použijem akékoľvek slovo, všetky sú dostatočne vystihujúce. Vniesol do môjho života čerstvý vzduch, ale vysvitlo, že čo sa mi zdalo ako hurikán, bol v skutočnosti len jemný závan. Prefrčal okolo, možno sa na chvíľu zastavil, ale potom zmizol. Teraz mám pocit, že sa dusím. Predtým som vedel lietať, teraz zase kráčam ako obyčajný smrteľník. Aj napriek tomu, ako neznášam motýle, mal som ich v žalúdku mnoho, ale už asi všetky do jedného pomreli. Dobre im tak. Hlúpe, hlúpe motýle.

Joel:

Zostáva doma v posteli medzi štyrmi stenami akoby zlomená ruka bola nákazlivá choroba. Mal šťastie, že to bola ľavá, pretože pravú naozaj veľmi potrebuje. Práve v nej žmolí krikľavo oranžový papier, presnejšie plagát zo súťaže, ktorý kreslil Cameron. Už je celkom vlhký a pokrčený z toho ako sa mu potí ruka. Stále naňho však hľadí. Vpíja si do pamäti každý obrys, krivku, farby, tú nápaditosť, kreatívnosť, ktorá z Camerona sršala aj keď to kreslil rovno pred jeho očami. Nakúkal mu cez rameno a on sa nervózne ošíval, dýchal mu na krk a jemu sa prudko dvíhal hrudný kôš. Vedel čo v ňom vyvolával a páčilo sa mu to. Chcel to v ňom zámerne vyvolať. Chcel znova cítiť ten pocit, keď po ňom niekto túži. Áno, Mindy je v jeho dosahu neustále a dáva mu to pocítiť, ale toto bolo vzrušujúcejšie. Nevie v čom, ale bolo to ako hra, ktorá ho nesmierne bavila. Mrzí ho ten premárnený bozk. Teraz ho už asi nikdy nepobozká. Game over. Čo si vlastne myslel? Že sa Cameron nikdy nedozvie, že má priateľku? Že nie je zmierený s myšlienkou, že sa mu môže páčiť aj chlapec? Že by ho otec pravdepodobne zavrhol, ak by to zistil? Cameron nemá ani poňatia čím si prechádza! Skrčí papier úplne a s prehľadom ho hodí do koša, ktorý je v rohu miestnosti. Ak chce byť naňho naštvaný, tak prosím. On sa kvôli nemu všetkého nevzdá. On vlastne ani nevie po čom túži. Hovorí si, že to bol len akýsi skrat, len chvíľková slabosť, tínedžerský rozmar. Ako keď si nejaké decko dupne nohou, že chce na Vianoce dostať mačku. Možno ju aj dostane, ale potom zistí, že nechce mačku, ale radšej psa, a tak mačka skončí kdesi na ulici, v útulku, vo vedre s vodou...kto vie. Takto je to určite aj s ním a Cameronom. Cameron je jeho mačka – vysnívaná, huňatá, s veľkými krásnymi očami, ale nie je to o tom, že by ju nechcel, len si ju nemôže dovoliť, lebo rodičia sú na mačky alergickí.