Meon Hill

4. Kapitola

Cameron:

„Ty sa vôbec nebojíš, že v noci vyjde, zaškrtí ťa alebo zhltne ako jednohubku?" pýta sa ma Joel zatiaľ čo prstom klopká po sklenej stene terária v mojej izbe.

„Je ochočený, nič neurobí," ledabolo mávnem rukou.

„A čoho sa teda bojíš, keď nie tohto monštra?"

„Bojím sa...nooo...motýľov," priznám sa s tvárou takou červenou ako je koberec v mojej izbe. Mal som radšej držať jazyk za zubami alebo sa dušovať, že sa nebojím vôbec ničoho, ako to chlapi zvyknú robievať. Prečo som mu to hneď vešal na nos? Prečo som aspoň chvíľu nerobil drahoty?

„Nie, počkať, to si zo mňa uťahuješ, však?" Joel na mňa nechápavo hľadí. „Máš strach z motýľov, ale chováš v izbe hada? Prečo práve z motýľov, preboha?" v jeho hlase je zreteľne poznať, že pomaly prechádza do výsmechu, „veď sú úplne neškodní!"

„N-náhodou, nie som jediný. Strach z motýľov je bežný a nazýva sa Lepidopterofobia, trpí ňou napríklad aj herečka Nicol Kidman," zastrájam sa a Joel dvíha ruky do vzduchu na znak kapitulácie. Pochopil, že to prepískol. „Kaa som dostal od otca na narodky, keď som bol mladší," vysvetlím mu napokon. Túžil som po hadovi odkedy som o nich videl dokument na Animal planet. Pochopil som, že sú to naozaj skvostné živočíchy. Dorastajú do niekoľkometrovej dĺžky a hrúbky, dokázali by zjesť aj slona, majú silné zovretie tela či smrteľný jed, zvliekajú sa z kože a sú rýchle a mrštné – toľko k ich superschopnostiam.

„Kaa? Tak sa volá?" 

„Ako ten had z Knihy Džunglí," prezradím mu, ale potom už pozriem na prázdny papier a všetky tie fixy a predlohy, s ktorými mám v pláne pracovať. Práve preto sme sa totiž dnes u mňa stretli, aby sme vyrobili plagáty na tú súťaž v skejtbordovaní. Vôbec som si ale neuvedomil, že nebol najšťastnejší nápad doviesť ho sem. Nie som totiž moc hrdý na náš dom. Bývam v ňom len s matkou a dedkom, okrem hada chováme aj sliepky a kocúra s jedným okom. Zvonku dom vyzerá príšerne ošarpane, rozhodne si pýta nový svieži náter a opravu strechy, z ktorej dnu zateká. Áno, vo vnútri je celkom pekný a útulný, ale aj tak musí byť Joelovi jasné, že nejakým bohatstvom zrovna neoplývame, na rozdiel od neho, ktorý má za otca starostu a váženého podnikateľa. 

„Čoho sa ešte bojíš?" Joel ma odrazu vytrhne z úvah, až mnou od úľaku trhne, keď si uvedomím, že mi stojí rovno za chrbtom, kvôli čomu sa zrazu cítim akýsi zraniteľný. Zvrtnem sa teda k nemu na otáčavej stoličke, aby som ho konfrontoval s rovnakou otázkou. 

„Čoho sa bojíš ty?" vyzývavo vystrčím bradu.

„Tohto," hlas má zrazu pozmenený, o poznanie hlbší, pohľad koncentruje na moje pery. Skloní sa ku mne a teplú spotenú dlaň mi presunie za krk. Ja naprázdno preglgnem a potom si prejdem jazykom po ústach, plne pripravený. Obaja presne vieme, čo sa chystá urobiť, ale ani jeden z nás zrejme nemá v pláne cúvnuť. Bude to ako na kopci a možno ešte lepšie! 

„Priniesla som vám čučoriedkový koláča kakao, chlapci," vtrhne mi mama znenazdajky do izby plná elánu s táckou plnou občerstvenia v rukách a vnesie dnu opojnú vôňu, ktorá stúpa na poschodie už z kuchyne. Ako vždy skvelé načasovanie! Joel v tej chvíli rýchlo ustúpi, srdce mu určite bije ako závod, rovnako ako mne, ale zdvorilo sa usmieva, perfektne to maskuje. 

 „Tak ako, už ste trochu pokročili?" mama odsunie fixy nabok, aby mala kam položiť jedlo a pozrie na prázdny papier. „Ehm, nie, ešte sme sa o tom len rozprávali, snažili sme sa predstaviť si to," od tohto klamstva mi na krku naskočia červené fľaky, a tak sklopím zrak, aby to nepostrehla, ale ona to postrehne vždy, určite aj teraz. „Fajn, potom to chcem ale vidieť," varuje nás s úsmevom, napokon však zrejme vycíti tú napätú atmosféru a pochopí, že už by mala odísť, aby jej vlastný syn zase raz nepovedal, že ho strápňuje. Áno, občas jej to vytknem.