Meon Hill

3. Kapitola

Cameron:

Vietor mi rozstrapatí už tak dosť strapaté vlasy, keď sa na bicykli prevážam cez celé mesto. Mám jasný cieľ, vlastné miestečko, kde rád chodievam, keď chcem byť osamote a kresliť si. Dôjdem až na koniec cesty a bicykel tlačím do kopca po starej suchej tráve. Z tohto kopca mám dokonalý výhľad na celé svoje bydlisko. Tohto kopca sa všetci boja, kvôli tomu, čo sa na ňom odohralo pred mnohými rokmi. Kedysi tu ľudia pásli kravy a sadili zemiaky, dnes je to tu pusté, ale ani náhodou nie strašidelné, ako sa im zdá. Odhodím bicykel a rozprestriem pod seba mikinu, aby som nemusel sedieť na tráve. Okamžite si vyzlečiem tričko, pretože tu hore páli slnko najviac. Vysoké trsy trávy ma zakrývajú a pomaly vyťahujem skicár spolu s uhlíkmi.

Najprv len načrtávam a potom idem naostro. Hrám sa s každým detailom na drakovi, ktorého svet ešte nevidel. Nie je to ten typ s tromi hlavami, ani ten čo by chrlil oheň a už vôbec nie ako z rozprávky ala Ako vycvičiť draka. Tento má rozmnožené končatiny skoro ako pavúk a krotký výraz v tvári, za ktorý môžu určite tie reťaze zdobiace jeho krk akoby to bol nejaký drahý šperk. Nemá obrovské mocné krídla, aké by mal mať, má motýlie krídla a rozhodne vyzerajú omnoho hrôzostrašnejšie. V mojej mysli sú totiž motýle tie najväčšie monštrá. Čo je trochu ironické vzhľadom na to, že sedím v rozkvitnutej tráve plnej kvetov.

„Vieš, že tu straší?" Ozve sa znenazdajky spoza mňa, zatiaľ čo som úplne pohrúžený do vytvárania toho najdokonalejšieho stvorenia. Ako to, že som nikoho nepočul prichádzať z druhej strany kopca? Žeby ma to kreslenie až tak pohltilo? Zrejme, áno. Občas sa to stáva, že život naokolo trochu zamrzne. Teraz sa však strhnem od úľaku a otočím sa. Vydýchnem si, že to nie je diabol, čarodejnica ani ten starec, ktorý tu padol niekomu za obeť, ale zároveň sa roztrasiem, keď zbadám Joela. Ako vedel, že som tu?

„Sú to len hlúpe povery," odvrknem a sledujem ho, ako si sadá vedľa mňa.

„Ale ten chlap tu naozaj zomrel," protirečí mi. Kedysi dávno, keď ani jeden z nás nebol na svete tu mal svoje pole istý pán a chodieval ho obrábať. Jedného dňa ho však ľudia zrazu prestali vídavať, akoby sa po ňom zľahla zem. Bolo to podozrivé. Naposledy ho videli ísť práve na tento vrch. Začali po ňom teda pátrať a že ho aj našli! Bol vlastnými vidlami pripichnutý k zemi a z krku mu trčal nôž. Kto zabil toho pána? Bola to nejaká rituálna poprava? Majú to na svedomí čarodejnice? Vzal si jeho dušu diabol? Obchádza ten chlapík ešte toto pole a nemôže nájsť pokoj ani po smrti? Hlúposti. Chodím tu neustále a nikdy sa nič zvláštne nestalo, dokonca som nevidel ani toho pekelného psa, ktorý sa tu vraj zjavuje.

„Tá časť je pravdivá," prisvedčím. To nikto nemôže popierať. „Dostal si môj odkaz?" opýtam sa na rovinu a možno som chcel len zmeniť tému. Joel sa zamračí a v očiach sa mu zračí prekvapenie. Chcel sa hádam znova vydávať za Bryana a už druhýkrát mu to nevyšlo?

„Hej, nemáš zač," odvetí napokon.

„Mimochodom, rád ťa konečne oficiálne spoznávam," dodám ešte pre úplnosť a jemu mykne kútikmi úst. Posunie sa ku mne bližšie, zvedavo sa nakloní nad môj skicár a tvár sa mu rozžiari.

 Joel:

Kamže si sa vybral? Práve vychádza z obchodu, keď neďaleko neho prefrčí Cameron na bicykli a vôbec si ho nevšimne. Neváha ani minútu, tiež nasadne na bicykel a je mu v pätách, snaží sa byť však nenápadný a tak ide niekoľko metrov za ním. Dáva si obrovský pozor, aby mu nezmizol z dohľadu. Prekvapí ho, keď sa začne štverať na kopec. On je rozumnejší, necháva bicykel pod kopcom aj keď na druhej strane riskuje, že mu ho niekto ukradne. Chvíľu ho skrýva za kríkmi a keď sa mu zdá, že jeho kamufláž je dokonalá, vydá sa hore kopcom. Na chvíľu sa mu stratil, ale kopec je prehľadný, nie je to žiadne bludisko a tak ho raz dva zase nájde. Kráča celkom hlučne, suchá tráva mu šuchoce pod nohami a on ledva lapá po dychu, Cameron si ho ale aj tak nevšimne. Nechcel ho vyľakať, veď už nemohol by hlasnejší, ale zrejme bol do niečoho parádne zažratý. Ospravedlnenie aj pozdrav však idú bokom, dostáva sa k téme, ktorá ho zaujíma. On by sám na toto miesto asi nešiel. Raz tu bol s babkou a ona mu rozprávala ten príbeh, pamätala si to veľmi dobre, aj keď bola v tom čase ešte len malým dieťaťom. Akonáhle jej príbeh skončil, pocítil zlovestnú energiu, chlad ho prenikol až do špiku kostí a on vedel, že tu už nikdy nevkročí. Čo na tom, že si to len vyfantazíroval? V skutočnosti, takto po rokoch, tu však nie je nič zlovestné.

Je to tu vlastne celkom pekné, hlavne ten výhľad na dedinu. Zdá sa, akoby v nej nik nežil. Ľudia tak dlho čakajú na leto a keď príde, pozastierajú žalúzie a uzatvoria sa pred svetom, pretože je príliš teplo. Jediné, čo sa hýbe sú postrekovače, pretože každý chce mať dokonale zelený trávnik, na ktorý sa ani nepozrie, na ktorom sa nehrajú deti a nekvitnú tam žiadne kvety. Odhliadnuc od toho, aspoň ich tu nikto neuvidí, z tej diaľky a schovaných za vysokou trávou by ich ani nikto nespoznal. Tu sa nemusí skrývať za klamstvá, predstierať, že sa mu nepáči jeho nahá hruď. Rád by sa hral na Bryana, ale on ho nejakým spôsobom pozná a zrejme ho spoznal aj naposledy v škole. Takže tu sedí, sám za seba a obdivuje ako jeho, tak aj výtvor, ktorý nakreslil.

„Waaau, to je šupa, to si práve nakreslil?" vyvalí oči na toho draka. Je to perfektná prácička. To musí uznať. A Cameronove líca pri tomto komplimente okamžite zružovejú. Obráti hlavu smerom k nemu a ich tváre sa tak dostanú do bezprostrednej blízkosti.

„No, áno..." povie napokon, ale jeho hlas znie skôr akoby chcel povedať: „A kto iný asi?" Áno, bola to hlúpa otázka, ale musel mu dať nejak najavo svoj obdiv a nič lepšie ho narýchlo nenapadlo. Pri ňom nie je vo svojej koži. Takéto pocity bežne nezažíva a už vôbec nie pri chlapcovi.

„To si kreslil len tak z hlavy? Vieš nakresliť čokoľvek? Onedlho sa bude v meste totiž konať súťaž v skejtbordovaní, bude to natáčať televízia a prídu niektoré veľké hviezdy a... mám možnosť vystupovať tam tiež. Neviem či vieš, ale... môj otec je starosta. Spočiatku o tom nechcel, samozrejme, ani počuť, ale nakoniec to dovolil a mám sa postarať o plagáty, aby som o tom informoval čo najviac ľudí, chápeš... lenže nepoznám nikoho, kto by vedel spraviť plagáty hodné toho, aby ich videlo celé mesto, nechcem len tak nacapať nejaké písmená a obrázky do wordu a vytlačiť to, som na kreslenie totálny antitalent a chcem, aby to nejak vyzeralo," rozreční sa ani nevie ako. O veciach, na ktorých mu záleží sa mu vždy hovorí až príliš jednoducho. Dúfa však, že nehovorí moc rýchlo a je mu dostatočne rozumieť. „Ty by si mi s tým vedel pomôcť?" Konečne sa dostane k otázke, ktorá ho pálila na jazyku celý ten čas. Prosím, nenechaj ma v štichu. Vkladá doňho všetky svoje nádeje. Tak dlho mu trvalo kým mal príležitosť prebojovať sa na súťaž takého kalibru a chce, aby ho videli všetci jeho známy.

Cameron sa zahniezdi a zdá sa, akoby nad tým tuho premýšľal. „Ešte som nič také nekreslil..." začne neurčito, „ale mohol by som sa o to pokúsiť." V tej chvíli sa Joel neovládne. Je rozradostený ako malé dieťa. Pokiaľ bude robiť plagáty Cameron, budú to tie najlepšie plagáty na svete! Jeho ruka sa zrazu natiahne a skončí na jeho tvári, prichytí si ho ňou, ak by náhodou chcel protestovať, keď mu vtisne mľaskavý bozk na líce, úplne spontánne. „Ďakujem, ďakujem!" šepká a jeho ruka sa nehýbe z miesta. Sú naozaj až sakramentsky blízko! Toto bude ich malé tajomstvo...

Cameron:

Jasné, že mu to odobrím, aj keď netuším či sa mi podarí splniť jeho očakávania. Urobil by som však všetko, ak by to znamenalo takúto odmenu. Je to nečakané a o to krajšie. Skoro mi pri tom zhodí okuliare, ktoré mám určené väčšinou len na čítanie. Do blízka nevidím zrovna ideálne, ale s okuliarmi si všimnem aj malú žltú tetovačku na jeho zápästí.

„To je mimoň?" pobavene podvihnem obočie, ale skôr sa len snažím zamaskovať to, ako veľmi ma svojimi dotykmi dostáva do pomykova.

„Ehmm... našiel som to v čipsoch," zahanbene sa usmeje. Viac netreba a už to zrazu nie je len moje líce, ktorého sa jeho pery dotýkajú. Ach to leto, prináša so sebou toľko vôní. Seno vonia sviežo ako mentolky a ešte stokrát lepšie, kvety kvitnú, aby tiež potešili čuchové bunky a v neposlednom rade dozrieva ovocie. Joel vonia práve ako jablká, teraz to môžem zreteľne cítiť. Nie ako tie mydlá s pridanými chemickými látkami, ale ako skutočné zelené jablká práve odtrhnuté z jablone.

Po tomto bozku ostávam bez slov. Napravujem si okuliare, aby som zachytil výraz jeho tváre. Joel sa pousmeje a v tom úsmeve sa mieša uvoľnenie so strachom, veľmi nevídaná kombinácia. Zaujíma ma, ako vedel, že sa mi páči? Ako vedel, že ma môže pobozkať a nespôsobí tým, že ho pošlem do zadku a vybodnem sa na jeho plagáty. Je to na mne až tak vidieť, že u mňa vietor fúka iným smerom?

Každopádne,posledné, čo urobíme je, že mu na ruku napíšem svoju adresu, aby sme sa mohli u mňaspoločne podieľať na tvorbe plagátov, respektíve, aby ma Joel usmerňovala komentoval. S týmto a tiež s poriadne červenými tváramiideme napokon každý svojim smerom a ja sa začínam obávať, že to bola lenjednorazová záležitosť a že sa o tom nikdy viac nebudeme rozprávať.