Tajomný tábor

1. Zvláštna chata

Keď som sa ráno zobudila mala som pocit ,že je predomnóu celkom obyčajný deň, ale nebol.
Dnes ma čakal môj prví deň na tábore" Úsmev". Už len s toho mena mi bolo zle. Vôbec sa mi tam nechce ísť. Rodičia ma tam na leto strčili aby mali odomňa pokoj. Je to mesačný tábor o to horšie. ,, Lara"! počula som mamu ako na mňa s kuchine kričí.
Ako polomŕtva som sa dovalila do kuchine a sadla som si za stôl. Mama hneď spustila ,, Tak ako sa tešíš?" a položila predo mňa misku čokoládových
guliček s mliekom. Namiesto odpovede som na ňu hodila neprítomný víraz. ,, Viem, že sa ti na ten tábor nechce ísť Lara, ale je to len pre tvoje dobro musíš si nájsť nejakých kamarátov". Do kuchine vošiel otec sadol si vedľa mňa a spítal sa ma tú istú priblblú otázku. ,,No ako tešíš sa na prví deň na tábore?" Odjedla som si z miski a spítala sa. ,, Musím tam ísť?" Otec sa pousmial a povedal že sa už o tom predsa bavili. Naštvaná som hodila misku do umývački a išla hore do izby.
.......................
Začala som si napchávať kufre. Pobalená, nachystaná a znudená som čakala na otca kým zlezie zo schodóv. Medzi tým som si snažila predstaviť ako tam prežijem. ,,Tábor "Úmev"! znechutene som si zabrblala. Zopár deciek čo mi budú žrať nervy a pár animátorov, ktorý sa ma budú snažiť priviesť k šialenstvu. Otec konečne zliezol zo shodóv a za ním išla mama. Rozlúčila som sa s mamóv a nasadla som do auta. Otec mi kázal aby som sa pripútala a naštartoval. Obzrela som sa a videla som mamu ako nám kýva. Potom otec zabočil a už som ju nevidela. Cesta bola nekonečná. Vlastne ani neviem kde sa ten tábor nachádza viem len že je to v nejákom zapadákove. Nasadila som si sluchádka a snažila som sa nevnímať tie otcové staré pesnički, ktoré on s obľubóv nazýva "Hiti môjho detstva".

...............

Už sme išli više troch hodín. Bolo prene 12:00 a ja som potrebovala ísť na WC. Drgla som do otca a povedala som mu, že nech mi prosím na ďalšiej pumpe zastaví. Netrvalo to ani päť minút a už som videla najbližšiu pumpu. Vizérala dosť staro a zabudnuto.Vošla som do vnútra a tam na mňa začala nepríjemne pozerať predavačka. Pozdravila som sa a zašla na záchod. Cestóv speť som si ešte kúpila čokoládovú tičinku a vyšla von. Keď som nasadla všimla som si zvláštnu partu ľudí. Boli to asi decká môjho veku 15 až 16 rokóv.Boli to traja chalani a dve dievčatá liezli na obrovskú skalu bez istenia. Vizeralo to dosť nebespečne. Išli sme vedľa hustého lesa. Bolo síce okolo pól jednéj , ale v tom lese bola tma ako hlboko v noci. S tohoto miesta som začala mat zlý pocit.

.........................

Po ďalšej hodine sme konečne dorazili na miesto. Ale dorazili sme trochu neskôr. Totiž tábor začal už približne pred piatimi dňami. Cesta tam viedla cez les, ktorým keď som prcházdala tak som chytala zimomriavky. Všade bolo ticho jediné čo bolo počuť boli naše kroki. Bola tam hrozná tma a chladnejšie. Išli sme asi desať minút až sme dorazili na miesto. Uprostred lesa stála veľká drevená chata okolo ktoréj sa rozprestierala menšia lúka. Za chatóv bolo pomerne malé jazero, ale vizeralo dosť hlboko. Chatka mala asi dvanásť balkónov s veľkými oknami. Vchodové dvere boli z dreva a boli na nich virezané rôzne znaky. Vizeralo to ako by tam nikto nebol. Žiadne deti, animátori proste nikto. Chvíľu som mala pocit že sme na zlóm mieste. Z omylu ma vyviedol muž, ktrý otvoril obrovské dvere chaty a privítal nás. Bol visoký a mohol mať tak osemnásť mal hnedé krátke vlasy a na sebe mal dlhé modré tričko z logom tábora. ,,Dobrý deň ja som Alan a som hlavným animátorom tábora "Úsmev".Povedal a usmial sa. Ti musíš biť Lara však? ,, Hej" odfrkla som mu a otec do mňa drgol ako by chcel povedať správaj sa slúšne.

Otec sa mu predstavil a Alan nás odviedol dnu. Bolo to tam obrovské. Drevená podlaha, vzorované tapety a dvoje schody medzi, ktorými sa rozprestieral krb okolo, ktrého bol tmavý koberec. Na krbe boli virité nejaké znaky. Celkovo som z tohoto miesta mala zvláštny pocit. Zatiaľ čo som sa obzerala okolo tak sa otec rozprával s Alanom. Potom za mnóu prišiel a objal ma. Povedal mi, že ma má rád a za mesiac po mňa príde.Vraj si to mám užiť. Dal mi pusu a odyšiel.

Otočila som sa a za mnou stál usmiatý Alan. Jediná vec čo som sa bola schopná spítať bola ,, Kde sú všetci"

Všetci išli k jazeru, mala by si tu počkať vibaliť sa a všetkým ťa potom predstavíme, poď ukážem ti tvoju izbu. Zobral mi kufre a začal ma viesť na schodisko na pravo. Na lavóm mali izby asi chalani. Hore na chodbe to vizeral všetko tak staro. Na to, že sa tom volalo tábor "Úsmev" to tu na mňa všetko pôsobilo tak tajomné než usmievavo.
Dúfam, že sa vám prvá časť páčila
Dalšia časť už je na ceste