Tajomný tábor

2. Oddelená partia

Alan ma odviedol do izby z číslom 21 a povedal. ,,Tak, toto bude tvój domov nasledujúci mesiac budeš tu mať aj spolubývajúcu dúfam, že sa ti tu bude páčiť". Samozrejme sa nezabudol usmiať a odyšiel. Izba bola celkom malá.

Boli tu dvoje postele zo šedími vankúšmi a perinami. Dvoje skryne, nočné stolíky a veľké zrkadlo. Nad jednóu postelóv vyseli plagáty rôznych skupín a na nočnóm stolíku bol obrázok nejakého chalana. Sadla som si na druhú posteľ a začala si vibalovať veci. Nejaké tričká, zopár jeansóv, teplákov samozrejme pyžamo a spodnú bjelizeň. Ostané veci som si hodila do nočného stolíka, ktorý vizeral, že sa onedlho rozpadne. Otvorila som dvere na balkón, ktoré boli hneď vedľa mojej postele. Dvere vizérali byť veľmi staré (ako celá táto chata). Zavrela som za sebou zadívala sa na hustý les rozprestierajúci sa okolo celéj chatky. Zrazu vidím asi dvatsať detí a dvoch dospelých ako idú smerom k chate. Všimla som si aj tú skupinu detí čo som videla po ceste sem liesť na tú skalu. Rýchlo som zaliezla do izby a čakala čo sa stane.

........................

Zrazu sa otvorili dvere a vošiel Alan. ,, Poď už su tú ostatný" zrazu mi prešiel mráz po chrbte. Vstala som a išla za Alanom. Viedol ma tou istóu cestov ako sme prišli. Doviedol ma až ku schodom a tam ukázal na menšie priehľadné dvere. ,, Toto je jedáleň, tu sa stretávame vždy ráno o ôsmej na raňajky, dobre?" vysvetľoval. Prikývla som mu a potichu otvorila dvere do jedálne. Tam už všetci obedovali. ,, Prosím o pozornosť" skrýkol Alan a chytil ma za rameno. ,, Toto je Lara, prišla trochu neskôr, ale ja dúfam že ju prímete do našej veľkéj rodiny!" Chvíľu ostalo ticho nebol to príjemný pocit, že všetki pohľady sa uprierali práve na mňa.,, Čaute" višlo zo mňa a uprela som pohľad na zem. ,, No som rád, že ste sa zvítali, ale teraz sa vráťte k obedu" Alan mi potichu ukázal moju spolubývajúcu a odkráčal preč. Bola to jedna z tích deciek na téj skale. Mala blonďavé dlhé vlasy skrútené v drdole a na sebe mala úzke kraťasy a samozrejme ako každý v miestnosti tričko z logom tábora. Okolo néj bolo asi osem dievčat a vyzeralo to, že sa rozprávajú o niečom zaujímavom. Pomaly som kráčala k jéj stolu. ,, Čau ja som Lara a počula som, že vraj sme spolubývajúce" ich reakcia ma celkom prekvapila všetky dievčatá sa začali smiať. ,, To musí byť chyba ja nemám mať spolubývajúcu!" odfrkla a diavčatá okolo néj sa začali smiať ešte viac. Nevedela som čo na to mám povedať tak som len odyšla. Bolo mi hrozne trápne, že som jéj na to niečo nepovedala. Ale už je to to teraz jedno sadla som si dozadu a vzala si rezeň zo šalátom. Chutil trochu divne, ale nebolo to nejaké hrozné. Už teraz sa mi tu nepáči a to mi to tu ešte bude znepríjemňovať nejaká krava.

.................................

Po chvíli jedna z animátorok vstala a zahlásila. ,, Dnes vám už dávame rozchod, ale pripravte sa zajtra na rannú rozcvičku a na túru do lesa!" Do lesa? z toho miésta som chytala husiu kožu. Všetko to tam je také tmavé a naviše neznášam turistiku. Som zvedavá ako to dopadne, lebo momentálne som mala iný problém. Dostali sme voľno a ja som nevedela čo budem do večera robyť. Bolo tu asi oklo dvatsať detí deveť dievčat a jedenásť chlapcóv. Ako som už zistila, s dievčatami asi nebudeme najlepšie kamošky. A pochybujem, že sa so mnóu bude chcieť nejaký chalan baviť. Snažila som sa nájsť tích chalanóv čo boli na téj skale. Netrvalo to dlho a zbadala som ich. Prvý mal hnedé na krátko ostrihané vlasy, bol dosť vysoký vizeral celkom sympaticki a na sebe mal čierne šortky. Druhý bol o trochu menší mal čierne vlasy vistrihané na kohúta vizeral dosť znudene ruky mal furt zastrčené vo vreckách ako by ich tam mal prišité.A tretí sa furt usmieval mal dlhé dredy a veľké hnedé oči bol asi najvišši s trojice chlapcóv. Boli oddelený od skupiny ostatných vizérali, že sa rozprávajú o niečom vtipnom. Zrazu sa k ním priplietla moja spolubývajúca spolu s červenovlasým dievčaťom, ktoré bolo asi tiež z téj skaly. Mala som zlý pocit, že sa bavia o mne, ale asi som len príliš paranoidná. Odhryzla som si kúsok z rezňa a nepestajne som sledovala skupinu tých deciek. Zrazu sa na mňa pozrel chlapec s čiernymi vlasamy. A ja som rýchlo odvrátila zrak, vstala som, zaniesla tanier a zríchleným krokom som prišla do izby.

Sadla som si na posteľ a pozerela na mobil. Boli už tri hodiny a ja som rozmýšľala či pôjdem von za ostatnými, alebo ostanem v izbe. Vonku to vizéralo dosť zábavne všetci boli pri jazere a kúpali sa. Rozhodla som sa ísť sa poobzerať okolo. Ale zrazu sa otvorili dvere a tam bola moja spolubívajúca. Ani sa na mňa poriadne nepozrela a sadla si na posteľ v ruke držala mobil a do uší si strčila sluchádka. Povedala som, že keď tu budem ten mesiac tak si tu hneď nemusím spraviť nepriateľóv. Tak som to skúsila ešte raz. ,, Myslím, že sme nezačali práve najlepšie tak ešte raz ja som Lara a ti?"pomaly si dala sluchádka dolu sadla si a pozrela sa na mňa. ,, Volám sa Rebeka a čo keby si si zbalila veci a vypadla!" ukázala na dvere a ja som zasa nevedela čo jéj mám na to povedať, ostala som ticho. Ona sa po chvíli postavila a skríkla ,, Haló nepočula si" nabrala so trochu odvahi, postavila sa a povedala,, Nemyslím si, že máte dovolené liesť po skalách bez istenia a bez dozoru" Rebeka ostala ticho, pozrela sa na mňa ako by mi chcela niečo povedať ale rozmyslela si to, višla z izby a treskla dverami. Dúfam, že som konala správne.