Pokutové územie ✔

Konečne doma!

Súčasnosť
Filip

Lietadlo konečne začalo pristávať na bratislavskom letisku M. R. Štefánika.

Konečne doma!

Dva roky mi v Manchestri ubehli dosť rýchlo aj napriek tomu, že prvé mesiace boli dosť ťažké. Nové prostredie, nový byt, nové podmienky, nový život a nové mužstvo. Chalani mi to tiež zo začiatku neuľahčovali. Bol som mladé ucho a ešte k tomu zo Slovenska. Od začiatku som však makal a snažil sa predrať medzi ostatných hráčov. Myslím, že videli ako bojujem o svoje miesto. Stačilo ukázať bojovnosť a svoj talent, a potom to išlo. Zapadol som a tréner mi postupne dával šancu v zápasoch častejšie a častejšie.

Aké-také meno som si v tíme už vybudoval. No v tejto sezóne sme bohužiaľ z Premier League vypadli. Teraz máme pred sebou ešte zápasy Európskej ligy, pred ktorými máme pár dní voľno, za čo som veľmi rád. Konečne sa mi podarilo prísť na Slovensko a stráviť tak nejaký čas so svojou rodinou. Aspoň pár dní.

Vyšiel som z lietadla, prebral si svoju batožinu a nechal som sa ostatnými ľuďmi unášať k východu. Ana stála pred tabuľou s príletmi a hrýzla si vnútorné líce. Videl som to aj z miesta, kde som stál. Nemohol som odolať a zasmial som sa. Ešte stále si ma nevšimla, no rozhliadala sa dookola.

V momente, keď ma zbadala, nasadila široký úsmev a rozbehla sa ku mne. Nemohol som z nej. Práve v tom momente sa z nej znovu stalo to malé dievčatko, ktoré som poznal. Aj keď ním už dávno nebola. Zastala tesne predo mnou a na chvíľku sa zarazila. Nevedela, čo má spraviť. Ja som však nezaváhal a prehodil som si ju cez plece, čo vôbec nečakala.

„Filip, preboha, veď sme medzi ľuďmi,“ snažila sa povedať potichu, aby nás nepočulo veľa ľudí, ale jej smiech sa aj tak predral na povrch. Položil som ju na zem, keď som videl, že sa po nás obzerá už priveľa ľudí.

„Tak si mi chýbal,“ povedala mi tesne pri uchu, keď ma objímala.

Niekto sa k nám priblížil a Anabela odo mňa odstúpila.

„Ahoj, ja som Richard,“ povedal dotyčný a vtedy mi došlo, kto to je.

„Á... ahoj. Filip,“ podal som mu ruku a opätoval mi silný stisk. Chytil Anu okolo pliec a pritiahol si ju bližšie k telu.

„Vezmem ti to?“ Ukázal na moju tašku.

„V pohode, odnesiem si ju sám.“

Na to sa otočil na odchod spolu s Anou a ja som ich nasledoval. Ana sa na mňa otočila a venovala mi svojimi zelenými očami ospravedlňujúci pohľad. Žmurkol som na ňu, na čo len prevrátila oči.

Niekto si tu zjavne neverí a musí si vymedzovať svoje teritórium!