Pokutové územie ✔

Mám dvadsaťdva a musím si pýtať dovolenie?

Súčasnosť
Anabela

Vyšla som zo spálne a Richard obrátil pohľad od televízora na mňa.

„Volal Filip?“ spýtal sa.

„Uhm,“ prikývla som a zahryzla si do líca. Dokelu! Ako mu to mám povedať? Filip mi to podal ako hotovú vec, ale ako to mám doriešiť, to mi nepovedal! Nemôžem to naťahovať, musím to vysypať všetko naraz.

„Filip nás pozval do Manchestru,“ povedala som priamo.

„Čo?“ pozrel na mňa nechápavo.

„O týždeň mám narodeniny a pozval nás preto na semifinálový zápas.“

„A kedy to je?“

„Veď práve. Zápas je už trinásteho mája, leteli by sme už dva dni pred tým a hneď deň po zápase by sme leteli domov. Mamina by mi neodpustila, keby nemohla so mnou oslavovať,“ zasmiala som sa, aby som odľahčila atmosféru.

„Prepáč zlatko, ja musím ísť do práce. Nedajú mi teraz tak veľa dní dovolenky.“

Moje nadšenie spľaslo.

„Ahá, dobre, idem mu rovno napísať, že sa nám vtedy nedá,“ usmiala som sa na neho a snažila sa zakryť sklamanie. Jeho výraz prešiel od zamračeného do uvoľneného.

„Ale ty môžeš ísť, sú to tvoje narodeniny. Skúškové ti začína až potom a vravela si, že máš semestrálne práce odovzdané.“

„To myslíš vážne?“ neverila som vlastným ušiam.

„Jasné, prečo by si nemohla?“ Skočila som na neho a vybozkávala som ho tak, ako hádam ešte nikdy. Začal sa smiať a ja som ho v tom momente zbožňovala najviac na svete.

Idem do Manchestru!

Na druhý deň ma Richard po prednáškach odviezol k našim, aby som sa mohla pobaliť. Celý deň som bola roztržitá a myšlienkami už v ďalekom zahraničí.

Keď som sa zjavila u našich v obývačke, mamina zostala viditeľne zaskočená a ako prvý sa ozval ocino.

„Čo vy tu?“

Pozrela som sa na Richarda a so širokým úsmevom som sa otočila naspäť k našim.

„Idem na tri dni do Anglicka,“ zapišťala som.

„Na čo?“ spýtala sa mamina podozrievavo.

„Filip mi spravil prekvapenie na narodky, tak som sa prišla pobaliť a zajtra ráno odlietam.“

„To ideš sama?“

„Prosím?“ neverila som, či som počula správne.

„Ty si jej to dovolil?“ pozrela na Richarda vyčítavo.

„A nemal som?“ Richard zostal zoskočený a ocino radšej nepovedal ani slovo.

„Čo to ten Filip zase vymýšľa? Koleduje si o niečo? Máš byť teraz doma, máš školu, o chvíľu ti začína skúškové...“

Na toto som nemala nervy. Dala som Richardovi pusu a povedala mu, že sa idem pobaliť, nech zatiaľ mamine všetko vysvetlí. Ja som vyšla po schodoch do svojej izby. Vybrala som kufor, ktorý som nosila na rodinné dovolenky ešte na základnej škole a začala som doň ukladať nejaké veci na oblečenie. Zvyšok si doplním ešte v byte v Bratislave, keďže mnoho vecí mám už aj tam.

Vyšla som pred izbu, kde som sa zrazila s maminou.

„Nikam nejdeš!“

„Nevrieskaj po mne! Už nie som malá a nepotrebujem si pýtať dovolenie, čo smiem alebo nesmiem urobiť! S Richardom sme sa o tom rozprávali, tak čo chceš?“ vybuchla som.

„Ten chlapec nevie, do čoho ťa púšťa! Zostaneš doma a hotovo!“ zvrieskla mamina.

„Týmto si docielila jedine to, že do tohto domu vkročím najbližšie na vaše narodeniny a na Vianoce! Toto si chcela?“

Už sa nadychovala k ďalšiemu monológu, no ja som len zišla dole a rozlúčila sa s ocinom. S Richardom sme nastúpili do auta a odišli sme. A to som si myslela, že moju náladu z výletu mi nedokáže nič skaziť. Moja matka to však dokázala!